Príbeh jedného „rómskeho“ média… časť 1.

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť I.  Novinárom cez projekt

Jarmila Vaňová

 

Skôr ako mohli rómski novinári začať písať na web svoje krátke správičky, musel vzniknúť projekt. V tom čase sa peniaze na takéto projekty vybavovali v Budapešti. Práve o takýto projekt vraj mali záujem viacerí jednotlivci zo Slovenska. Rómovia aj nerómovia. Úspešná bola nerómka Kristína Magdolenová, ktorá však dostala podmienku, že vo vedúcej funkcii musí byť Róm. Tak oslovila Ivana Hriczka, mladého ambiciózneho Róma, ktorý vtedy fungoval v košickej lokálnej televízii. Predtým absolvoval novinársky kurz, ktorý na Slovensku organizovala jedna pani z USA.

Tak sa spojili dvaja ľudia, novinárka, ktorá vždy hovorila, že jej v novinách ostala rómska téma, ktorú vtedy nikto nechcel robiť a tak sa stále viac a viac dostávala k Rómom a nakoniec urobila projekt a redaktor, ktorý sa stal riaditeľom, pretože to bola podmienka. Fungovať začali v roku 2002 s tým, že na to mali vraj veľmi slušný balík peňazí. Neviem koľko to bolo, ale vraj veľa na tú dobu. O stážistov – mladých Rómov nebola núdza, pretože ich bolo viac ako dosť zo spomínaného kurzu. Redakcia bola dobre vybavená, v centre mesta im patrilo jedno celé poschodie. Nachádzala sa tam: kancelária pre redaktorov, kancelária pre pána čo robil monitoring médií a vyhadzoval na stránku veci a kancelárie pre riaditeľov a tiež zasadačka. Naozaj krásne, reprezentatívne, nehanbili by ste sa tam pozvať aj prezidenta. Robilo to dojem profesionality a peňazí.

Snahy o získanie podpory na takýto druh projektu vraj trvali dlho, no keďže som pri tom nebola, neviem to zhodnotiť.

Organizácia sa vtedy volala Ecce a okrem novinárov a ich písania na web, robila aj školenia pre rómske ženy. A práve do takéhoto školenia som sa dostala aj ja. Ako k tomu vôbec došlo ak som týchto ľudí nikdy osobne nepoznala? Nezariadil to osud, ale ľudia. Ivan Hrizcko v tej dobe chodil s jednou mladou Rómkou a tá bola sestra môjho švagra. Takže keď hľadali do programu rómske ženy, tak sa pýtali kadekoho, či nepoznajú nejaké šikovné Rómky. Na to dostali na mňa odporúčanie. Ja som v tom čase bola doma so svojim štvrtým dieťaťom. Mala som pár mesiacov po materskej dovolenke, ale zatiaľ som nič neplánovala. Jedného krásneho letného dňa pred našim domom parkovalo cudzie auto, nová škoda octavia, na tú dobu super auto, úplne nové. Keď sme vošli s manželom dovnútra, sedeli u nás Kristína Magdolenová a Ivan Hriczko. Pri káve sme sa bavili o živote, o Rómoch a oni obaja boli ako jedna veselá kopa. Bolo s nimi príjemne. Keď odchádzali, tak ma pozvali na to školenie, že nech sa prídem nezáväzne pozrieť medzi rómske ženy. Tak vyzeral môj prvý kontakt s týmito ľuďmi a vtedy som vôbec netušila, že mi toto stretnutie s nimi úplne zmení život, prinesie veľa driny, učenia, aj pozitív, ale v konečnom dôsledku podvod, ktorý trval 12 rokov. Bola som dobrou sliepkou, ktorá dlho znášala zlaté vajcia. Ale poďme pekne po poriadku, pretože v tom čase som bola úplne bežnou rómskou ženou, síce so svojimi názormi na život a viac menej bezproblémovým fungovaním v spoločnosti. Inak som nevytŕčala z davu, jedine ak tým svojím iným pohľadom na život.

Keďže som dlho nemala možnosti niekde sa odreagovať od detí a od rodiny, tak som si povedala, že do okresného mesta, do Košíc, ktoré sú od nás len 18 km vzdialené nebude problém zájsť. Veď nič za to nedám, cestovný lístok mi preplatia, najesť mi dajú, ak sa mi nebude páčiť, tak druhýkrát nepôjdem. Ale mne sa tam zapáčilo, pretože tam boli skvelé rómske ženy s ktorými sme mohli diskutovať o tom, čo nás trápilo, z čoho sme mali radosť, vymieňali sme si skúsenosti, poznatky a stávali sme sa priateľkami. S mnohými som v kontakte dodnes a mám na tie ženy len príjemné spomienky. Tak som tam chodila v určený termín asi  tak počas pol roka. To bolo v roku 2002. Celé som to brala ako zábavu a vyplnenie si voľného času. Manžel ma v tom podporoval. Výsledkom celého školenia bolo, že sme mali kandidovať za poslankyne do zastupiteľstiev vo svojich lokalitách. Aj do toho som išla,  ale samozrejme v tej dobe neprešla ani jedna z nás. Cenila sa ale snaha a odvaha. Bol skoro koniec roka a organizácia, teda jej šéfovia a zamestnanci, pretože v tej dobe organizácia zamestnávala, urobili veľkú a honosnú záverečnú párty, kde sme sa všetky účastníčky odprezentovali, kde sme hovorili čo by sme chceli zmeniť, ako je dôležité to a hento, všetko také veľké reči o ničom. Vtedy sme si ale mysleli, že sme úžasné a každý kto tam bol, nás o tom ešte aj presviedčal. No neuverili by ste, že ste úžasná? Po tiež úžasnej oslave, plnej jedla, pitia a hudby som si myslela, že to bolo veľmi pekné ukončenie celého môjho chodenia na školenie. Užila som si všetko čo sa len dalo. Lenže to nebol koniec, to bol len začiatok všetkého toho pozlátka, ktoré sa nám ťahalo popod oči a nos. Pár dní po tejto oslave sa u nás znova objavili starí známi, Kristína Magdolenová a Ivan Hriczko. Tak sme posedeli, porozprávali sa o oslave, až z nich vyšlo, že mi ako úspešnej účastníčke ženského programu, podotýkam, nie novinárskeho, ponúkajú ako jedinej pracovné miesto v ich redakcii. Ja som to nebrala vážne a ani som vtedy nič na to neodpovedala, ale pozvali ma do redakcie, že sa o tom tam ešte porozprávame, čo to bude za prácu. Tak som zase išla, no s tým, že sa nič nedeje predsa. Keď som tam prišla, tak mladí  žurnalisti sedeli dôležito za počítačmi, telefonovali, písali…Zobrali si ma šéfovia do svojej kancelárie, kde mi rovno dávali podpísať pracovnú zmluvu na pol roka ako asistentke redakcie. Chvíľku som rozmýšľala či teda áno, alebo nie, ale vždy som veci riešila tak, že ak sa mi nebude niečo páčiť, nič ma tu predsa nedrží. Tak som podpísala a už som bola zamestnanec. Aké jednoduché však? Odrazu patríte tam, kde ste ani nechceli byť. Nebolo to ale  pre mňa vôbec ľahké, bol začiatok roka 2003, bol to január, bola zima, doma 4 deti a ja som sa prvýkrát tam stretla s počítačom, ktorý som dovtedy ani nevidela, niežeby som na ňom vedela niečo ešte aj urobiť. Ivan Hriczko mi vtedy ako pán riaditeľ pekne povedal: máte týždeň na zoznámenie sa s počítačom. Tak som sa začala zoznamovať. Musím povedať, že mi vtedy pri tom pomohol taký mladý chlapec, ktorý s nimi pracoval ako nejaký technický asistent alebo neviem čo mal na starosti, ale robil čo bolo treba. Volal sa Peter a bol Maďar. Veľmi dobrý chlapec to bol, hovoril mi teta a on ma učil krok po kroku, ja som si všetky jeho rady písala do zošitka a ak som niečo nevedela, tak on mi rád poradil. Na začiatok toho nebolo zase treba až toľko ovládať. V pondelok som sa začala učiť, vo štvrtok mi vyšiel prvý článok na web a v piatok ho prevzali košické noviny.  Išlo totiž o vážnu téme, akou bolo vysťahovanie Rómov z jednej lokality…

Kým mi však vyšiel článok, tak by som klamala, že som ho napísala hneď na prvýkrát ako hviezda. To nie.  Aj desaťkrát mi ho Magdolenová zoškrtala a dala prerobiť, kým nebol taký, ako má spravodajská informácia byť. Musím povedať, že toto ma naučila, písať spravodajské články, krátke, výstižné s dôležitou informáciou, danou postupnosťou. Naučila nás to dôkladne, pretože sme potom denne dokázali napísať niekedy aj 5 až 10 článkov. Norma bola 2 až tri denne. To však bolo asi všetko, čo nám mohla dať,  čo nás naučila. Potom sme dávali viac my, ale toho sme si vtedy neboli vedomí, či skôr vedomé, pretože išlo viac menej o ženy. Uvedomenie sa prišlo oveľa neskôr, po dlhých rokoch driny, cestovania, učenia sa, nekonečných hodín v strižni, spoznávania nespočetného množstva lokalít, možno aj 25 iných krajín, ľudí, kto je vlastne kto a kto s kým a prečo, prebdených nocí pri počítači…celá tá cesta bola veľmi náročná, avšak ak sa vám raz už podarí zložiť tú skladačku celú, disponujete obrovskými informáciami nie len o komunitách a o ľuďoch v nich, ale aj o tých druhých, ktorí toľko „pomáhajú“ že si zaslúžia minimálne cenu za obetovanie sa pre Rómov… ale o tom a o kadečom inom až nabudúce v mojej osobnej spovedi.