Príbeh jedného „rómskeho“ média… časť 2.

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 2.  Pre koho boli vytvorení rómski novinári?

Jarmila Vaňová

 

Keď som nastupovala do novej práce ako asistentka redakcie, myslela som si, že je organizácia dobre zabezpečená,  ak si môže dovoliť prijímať ľudí. Organizácia však mala za sebou zhruba dva roky svojej pompéznosti a v roku 2003 už dochádzali peniaze. To som však ja nemohla nijako ani len tušiť. Asi mesiac po mne prišla do redakcie mladá baba, útle žieňa, volala sa Etela Matová. Vtedy som ešte tiež netušila, že práve ona sa stane mojou pravou rukou vo všetkom, najbližšou a najšikovnejšou kolegyňou, skvelou priateľkou a že práve my dve, našou neúnavnou prácou, budeme stáť za úspechom celého tohto projektu a za mnohými ďalšími projektami, ktoré sme realizovali. Samozrejme, že vtedy a ani nikdy potom nám nešlo o úspech. Boli sme si vedomé, prečo to robíme. Nie preto, žeby sme chceli byť veľké známe hviezdy, nie pre nejaké blaho národa. My sme chceli robiť dobre svoju prácu, mať výplatu a tak sa môcť postarať o svoje rodiny. Nikdy sme nešli za nejakou slávou. Išli sme však cielene za profesionalitou. Mali sme názor a to bolo v tej dobe veľa, mať názor, obhájiť si ho, mať myšlienku a vedieť ju zrealizovať. Spolu s Etelou sme to ťahali skoro 10 rokov takto, venovali sme tejto práci to najlepšie čo v nás bolo a najlepšie roky našich životov. Stali sme sa nerozlučnou dvojkou, ktorá spoločne objavovala mediálny svet, rómsky svet a aj ten majoritný vo vzťahu k Rómom. My dve sme boli teda už dokonalé sliepky na znášanie zlatých vajec. Dovolím si skonštatovať, že lepšie by sa len ťažko našli a neviem, či dnes sa ešte nájdu.

Etela sa prišla opýtať, či by mohla v organizácii pracovať, pretože sa jej to videlo ako zaujímavá práca. V tom čase pracovali v organizácii už iné rómske dievčatá, ktoré prešli kurzom, mali za sebou aj určité stáže a vnímali nás dve ako nejaké neschopné príšelkyne. Veruže nám to nezľahčili a ani nám nepomohli. Keď im Ivan Hriczko povedal, aby nám posunuli nejaké kontakty, nikdy to neurobili. Vtedy sme pracovali tak, že sme každé ráno mali poradu a každý redaktor musel povedať, čo dnes bude robiť, aké témy. Kto neprišiel s témou, mal to ťažké. Bolo to stresujúce, keď ste každé ráno museli prísť s nejakou aktualitou. Celou cestou ste rozmýšľali o tom, čo poviete. Raz som si dovolila malý žart. Keď som otvorila dvere do kancelárie, tak som povedala, viete čo sa stalo včera? V nemocnici sa narodilo jednej Rómke dieťa, ktoré má viac uší ako zubov. Chvíľku sa všetci tvárili prekvapene, že vážne? Potom to niektorí pochopili a začali sa smiať. Niektorí to nepochopili vôbec. Odvtedy sa ma šéf nikdy nepýtal, akú mám aktualitu. Etelu Matovú prijali s tým, že sa bude dobrovoľne chodiť učiť v doobedňajších hodinách, zatiaľ bez pracovnej zmluvy a bez nároku na honorár. Dievča začalo chodiť a keďže nebol žiadny voľný počítač, delili sme sa my dve o jeden. Nikto iný sa s nami nechcel deliť o nič a keďže my dve sme prišli do redakcie posledné, tak sme sa viac zblížili ako dve elévky. Rozumeli sme si aj ľudsky. Vtedy boli v kurze obce a lokality, ktoré si tam so sebou doniesla každá kolegyňa. Teda zo svojho regiónu, ktorý poznala. Mojím regiónom bola oblasť Košice-okolie, Eteliným Košice. Takto sme obohatili stránku o lokality, ktoré dovtedy ani nepoznali, na stránke sa objavovali dovtedy zväčša tie isté dokola. Začali sme viac komunikovať s košickými inštitúciami, samosprávami..Musím povedať, že sme prácu s Etelou doslova žrali. Po pár mesiacoch dostala Etela zmluvu. Chodili sme za starostami, nadväzovali kontakty, vždy k nám boli ústretoví. Mysleli sme si, že robíme super vec a bavilo nás to. Celá myšlienka spravodajského webu bola založená na tom, aby sme robili akýsi servis pre majoritné médiá, majoritných novinárov, ktorí na našej stránke nájdu typy, informácie, udalosti. Teda aby sme im zjednodušili prístup k rómskej téme. Určitý čas to aj fungovalo, občas od nás niečo zobrali, občas sa venovali nejakej téme, ktorá ich zaujala. Celé sa to ale až príliš usmerňovalo len na majoritu a Rómovia boli v tomto len objektom, nie prioritou. Šéfovia nás občas zobrali niekde so sebou, ak sme mali výjazd, kde bolo potrebné ísť autom, občas nás niekomu predstavili, hovorili o nás iným, brali nás na konferencie a stretnutia, kde nás bolo treba ukázať, uviesť.  Uvádzali nás k ľuďom o ktorých si mysleli, že je potrebné ich poznať a byť s nimi v kontakte. K mnohým ľuďom sme urobili cestu zase my, svojou korektnou a dobrou prácou. Musím povedať, že sme v tom čase nemali žiadne novinárske ego a preto nám vždy dobre padlo, keď nám Ivan Hriczko hovoril ako nám to dobre ide, aké sme šikovné a nikdy nezabudol dodať, že my píšeme históriu. My sme si to síce nemysleli, ani sme tomu neverili ale on v nás budoval pocit, že sme niekto. Aby to nevyzeralo len ako niečo dokonalé, spomeniem jednu príhodu. Kristína Magdolenová si vybavila cestu do USA. Už neviem na ako dlho to bolo, ale tuším, že na mesiac skoro. V tom čase som pracovala v organizácii asi tak niečo viac ako mesiac. Zavolal si ma riaditeľ Ivan do kancelárie s tým, že mám ísť do Prešova odprezentovať organizáciu pred nejakým kanadským donorom. Ja, ktorá ani nevedela o čom tá organizácia vlastne je, ako vznikla, prečo, čo dosiahla…Nechcela som ísť a povedala som, aby tam poslal skúsenejšie kolegyne. Ivan to odmietol s tým, že on mi dáva plnú dôveru a verí mi, že to zvládnem. Nemohla som protestovať a tak som si dávala dokopy info o organizácii pripravovala som sa na to. Spolu so mnou tam poslal jednu kolegyňu, avšak mi povedal, že ona nemá poverenie sa tam vyjadrovať k organizácii, aby som si slovo zobrala ja. Došla som tam ako nikým nepoznaná. Moja kolegyňa ma len letmo pozdravila a už sa bavila s ľuďmi, ktorých poznala. Pri sedení som dodržala všetko tak, ako mi bolo povedané. Stretnutie sa skončilo a sama som odchádzala na stanicu. Moja kolegyňa mi povedala, že ona tam ešte zostane, pretože chce ísť do obchodov. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som ráno prišla do práce a moja kolegyňa, ktorá zvykla vždy meškať do práce tam už sedela za počítačom. Ledva sa mi odzdravila. Zavolal si ma riaditeľ, aby som mu povedala ako čo  bolo v Prešove. Keď som mu to povedala, na to mi on povedal, že naša kolegyňa mu hovorila niečo iné. Že som bola neschopná, že som zle odprezentovala organizáciu a že to bola hanba. Tiež mi ale povedal, že pozná mňa a pozná ju a že teda nech si z toho nič nerobím a nech na to kašlem. Ja som potom mala výstup s kolegyňou, kde som jej povedala čo si o tom myslím a že si neprajem také ohováranie. Oproti mne to bola taká mladá žaba, ktorá v tom  čase ani nevedela o čom je život. Nebrala som tieto dievčatá ako konkurenciu ale ako partnerov. Oni to však asi videli inak. No bol to riadny výstup a Ivan Hriczko to vyriešil tak, že ma zobral z redakcie a odniesol ma autom domov, aby som sa upokojila. Veruže som si aj poplakala, pretože na niečo také som ja nebola pripravená. Toto bola moja prvá negatívna skúsenosť v treťom sektore, kedy som pochopila, že to je boj. Vtedy prvýkrát som zažila podraz od Róma. Dovtedy som si myslela, že my si to nerobíme. Aká som len bola naivná. O tri mesiace nato, ma zdrvila ďalšia veľmi nepríjemná životná udalosť, ktorá mi zase zmenila život. Moja vtedy 11. ročná dcéra ochorela, mala onkologický nález. Vtedy ma v práci šéfovia podržali. Morálne ma podporili. Vyšli mi v ústrety tým, že som mohla s dcérou chodiť do nemocnice na liečby a keď som došla domov, tak som chodila do práce. Bolo to ťažké  obdobie v mojom živote, nová práca, choroba dieťaťa, starosti. Vtedy sa mi stala práca útočiskom, relaxom, odreagovaním sa. Naučila som  sa, že keď som zatvorila dvere, nechala som tam aj svoje starosti. Nikto nikdy v mojej práci nepocítil, aké veľké problémy riešim a čo to všetko obnášalo. Dodnes som vďačná všetkým priateľom a známym, ktorí zavolali, porozprávali sa, zaujímali sa. Pomaly ale isto organizácia už nemala ani na výplaty. Kolegyne, ktoré neboli z Košíc, jedna po druhej odchádzali, pretože nedokázali už takto ďalej fungovať. Ostali sme s Etelou dve, pretože my sme ešte mali aspoň na cestovné lístky. Dve začiatočníčky, ktoré sme nemohli ani odísť domov, kým sme nenapísali čo bolo treba. Často to bolo až do neskorých poobedňajších hodín. Keď sme už nemali ani na cestovné lístky, tak sme povedali Ivanovi, pretože Magdolenová bola v tom čase v Amerike, že teda ani my už nemôžeme chodiť. No prišla nečakaná návšteva. Klára Orgovánová, vtedajšia splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity. Bola rázna ako vietor prešla redakciou za Ivanom do kancelárie. Prišla s ním riešiť krízovú situáciu organizácie. Výsledok bol, že urýchlene poslala peniaze organizácii, vtedy to bolo vraj  600 alebo 700 tisíc korún, na tú dobu veľký peniaz. Kým pani Orgovánová odišla, nezabudla dodať, že si na dvere máme dať ceduľku s nápisom Rómska tlačová agentúra. Dať si na dvere niečo, v čom je slovo „rómska“ si vyžadovalo aj vtedy odvahu. Toto však nebola jediná finančná kríza tejto organizácie, zažili sme ich nespočetné množstvo, až sme sa naučili a zvykli si robiť väčšinu svojej práce za menej než ďakujem. Pretože nikto nám vtedy za to nikdy nepoďakoval a z toho, čo sme tam zarobili, by nikto nikdy ani nezbohatol. Samozrejme to sme ešte netušili, že sa to netýka všetkých rovnako.  Boli však aj svetlé chvíľky, kedy sme boli aj celkom slušne finančne ocenené, ale o tom, ako pokračoval život v jednom médiu, zase nabudúce…