Príbeh jedného „rómskeho“ média…

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 3.

Jarmila Vaňová

Organizácia Ecce sa premenovala na Rómsku tlačovú agentúru. Webová stránka sa každý deň plnila autorskými článkami, ktoré pojednávali o rómskej komunite, najviac asi z pohľadu samospráv. Rok 2004 bol dosť prelomovým rokom, Slovensko vstúpilo do Európskej únie, no už predtým k nám tiekli peniaze na vyrovnávanie šancí pre Rómov. Takže písať bolo vždy o čom. Samosprávy čerpali peniaze na infraštruktúry do rómskych osád, stavali sa byty nižšieho štandardu a mnohé iné projekty. Vtedy sme začali ako novinári objavovať svet veľkých investícií a projektov, zameraných na Rómov. Kým sme však o niektorých veciach mohli písať, museli sme im sami porozumieť. Takže to bolo zase o tom, že ak som chcela písať o bytoch nižšieho štandardu, musela som vedieť, ako taká výstavba vlastne funguje, kto sa ako podieľa, aké sú podmienky pre samosprávy, čo vkladá do toho budúci nájomca, kto prideľuje financie, ako sa vyberá firma a podobné veci o ktorých som nikdy ani len neuvažovala. Ale ak tomu, čo napíšem má porozumieť čitateľ, najprv tomu musí rozumieť novinár. Takže práca bola o neústavnom učení sa nových vecí a my sme žili dobu, kedy sa veci začali diať príliš rýchlo a veci sa menili ešte rýchlejšie.  Pracovať som začala v čase, kedy sociálne dávky boli vyššie u mnohých rodín, ako môj plat. Mnohí sa mi smiali, že či sa mi oplatí chodiť do tej práce, ak tak málo zarobím. Lenže práca ma bavila a ja som začala komunikovať nie len so samosprávami, ale aj s rôznymi politikmi. Pomaly ale isto sa moje meno dostávalo do povedomia mnohých Rómov, ktorí boli nejako aktívni, alebo bolo zvykom, že oni sa vyjadrovali ku všetkému. Ak ste potrebovali k niečomu ohľadom Rómov vyjadrenie, vedeli ste, komu máte zavolať..Musím povedať, že mi toho cez telefón nahovorili títo ľudia naozaj dosť informácií aj také, ku ktorým sa vtedy nie každý dostal, aj také, ktoré ma pobavili. Nikdy ma neodmietli, pretože po niekoľkých skúsenostiach so mnou zistili, že som zárukou maximálnej objektívnosti, že ma nezaujímajú pletky a že ich dôveru nezneužívam. Mali sme pocit, že nám ide o spoločnú vec a s týmito ľuďmi sa dalo komunikovať, aj keď by sa určite našli nejaké tie výhrady k určitým ich postojom či záujmom, alebo k tomu, ako a prečo sa prezentovali tak, ako sa prezentovali. Nebolo mojím cieľom to ale nejako hodnotiť, išlo mi vždy len o informáciu. Preto som nikdy neprekročila čiaru a s nikým v tých časoch, a ani dnes, som nemala nadštandardné vzťahy, pokiaľ išlo o prácu, všetko vždy ostalo len v tej pracovnej rovine.. Nesnažila som sa stať sa ich priateľkou a myslím si, že to dokázali mnohí aj oceniť. No na druhej strane som vždy cítila určitú obavu týchto ľudí a opatrnosť ku mne, za určitú hranicu ma samozrejme nepustili, ale ja, keďže som nikdy nerobila bulvár, som netúžila tú hranicu prekračovať. Nechodila som s nikým piť, maximálne tak na pracovnú kávu, ak som išla na školenie, nebolo mojím zvykom sa do rána opíjať, či nejako sa veseliť. Moje priority som mala vždy jasne stanovené. A verte, že to na tých školeniach bolo dosť divoké, najmä po oficiálnych častiach.

No kým som všetkých tých ľudí mohla osobne spoznať a utvoriť si vlastný názor na nich, vždy som sa pýtala mojich šéfov, kto je kto, čo robí alebo robil, študovala som si ich pôsobenie, funkcie, prácu v minulosti. Dnes viem, že o mnohých som dostala často nesprávne informácie, pretože ľudia v našej organizácii a je tomu tak dodnes v mnohých rómskych organizáciách, či v prorómskych, že v treťom sektore sa delia ľudia na priateľov a nepriateľov. Vždy nám bolo povedané, kto je priateľ, s kým sa máme rozprávať, s kým nie, kto vie dať informácie, ku ktorým sa bežne nikto nedostane, kto môže pomôcť niečo vybaviť, najlepšie projekty, či kto nestojí ani za pozdrav už a koho by sme mali dokonca až spoločne neznášať, pretože nie je nám naklonený. Vtedy som si myslela, že MY  sme naozaj MY, no aj v organizácii boli oni a my. Tomu sa hovorí, že dokonalé vymývanie mozgov v treťom sektore. Na začiatku sme mnohým takýmto skresleným a manipulatívnym informáciám aj verili, pretože iné info sme nemali.  Žasli sme, ak pani Magdolenová sa na stretnutí objímala s človekom, či ľuďmi, ktorých nám predtým vykreslila ako neschopných hlupákov, či nepriateľov. V treťom sektore, tom rómskom, je pretvárka na dennom poriadku a kto sa jej nedrží, je považovaný za hlupáka alebo za nebezpečného buriča. Sú nepísané pravidlá, tak ako v rómskej komunite, aj v treťom sektore zameranom na Rómov.

Dovtedy som napríklad ani nevedela, že existujú nejaké noviny Romano nevo ľil. Ľudia, ktorí ho v tom čase viedli, nám boli vykreslení ako naši nepriatelia a my ich, pretože sme pôsobili tiež v mediálnej sfére a teda sa razila taká politika, že sme nepriatelia. Keď som však spoznala osobne niektorých ľudí, tak som zistila, že toto nie sú moji nepriatelia. Neviem ako oni vnímali mňa, ale napríklad u pani Dany Šilanovej som ja vnímala silnú empatiu k Rómom, srdce a milé slová, kým moja šéfka bola jej pravým opakom a prístup k Rómom bol čisto pracovný, ziskový. Samozrejme, že to som vtedy u nej nepredpokladala, to viem povedať dnes, po mnohých rokoch. Dnes už dokážem povedať kto je kto a aká je jeho pravá tvár. Dlhé roky som si myslela, že jej naozaj ide o „našu“ vec, že ide o Rómov…nikdy nešlo o Rómov tak naozaj, zo srdca, z presvedčenia, z potreby samotného života. Nebolo jej cieľom Rómom pomáhať, ale len o nich a na nich tvoriť projekty. Čím viac tým lepšie, čím viac peňazí tým lepší život, ale ako pre koho. Veď čoby sa nebralo ak bolo z čoho. Nemali sme z toho zlý pocit, ako zamestnanci, pretože my sme si urobili vždy našu prácu ako najlepšie sme vedeli. Nevadilo nám ani to, keď prišli granty a šéfstvo si vyšlo na nákupy značkového oblečenia a iných pekných vecí. Brali sme to vždy tak, že je to ich organizácia a my tam len pracujeme. Nemysleli sme si, že nás sa to nejako týka. Nezaujímalo nás, vtedy veľa vecí a v tom rýchlom tempe sme ani nemali čas si všímať to, čo sme si začali všímať neskôr. Vždy to bude o uhle pohľadu človeka. Môj pohľad na to všetko je dnes jasnejší ako kedykoľvek predtým. Ako perfektné nosnice sme sa usadili v tej klietke, ktorá nám síce otvorila dvere do mediálneho sveta, no zároveň nás kŕmila lžami a polopravdami. Musí sa uznať, že dlho predlho sme takto boli kŕmené, ako hlupane sme videli iba prácu a nakoniec to skončilo tak, že som pracovala 10 rokov v kuse sedem dní v týždni bez akejkoľvek dovolenky. Ale vráťme sa k postupnosti príbehu.

To, že som mala svoju hlavu a nikdy som slepo neposlúchala, nejaké rady, odporúčania, bolo z časti aj mojou výhrou, pretože snažila som sa korektne komunikovať s každým, s kým naša šéfka si to žiadala, na druhej strane som nemala problém sa porozprávať aj s ľuďmi, označenými ako nepriatelia našej mimovládky. Takže áno, bavila som sa s nimi, aby som si sama neskôr mohla utvoriť názor na nich, na ich prácu. Dokázala som oceniť ich úspechy a dobré výkony a často som si vybojovala aj to, že sa o nich písalo, či neskôr aj nakrúcalo…pretože objektivita a novinárska česť, bola pre mňa vždy dôležitá a snažila som sa ľudí, či organizácie spájať, oceňovať ich prácu, ponúkať spoluprácu..žiaľ, časom som prišla na to, že to nemá absolútne žiaden význam. Pretože úspech vám naozaj ľudia neodpustia a skôr, akoby s vami išli do spolupráce, vám pri prvej vhodnej príležitosti vrazia dýku do chrbta. Ale všetko je proces a človek sa učí aj na vlastných chybách.

Poďme však ďalej.

Nadšenie pre moju prácu v médiách rástlo priamo úmerne mojim vedomostiam, schopnostiam, poznatkom. Vždy sme sa učili za chodu a vždy sme hľadali nové cesty, pretože my sme v tom čase to nemali ani po kom opakovať, my sme naozaj museli prísť s novými vecami. A v tom  sa nám darilo, pretože odozva z terénu bola čím ďalej, tým silnejšia a pozitívnejšia. Čítanosť a sledovanosť našej stránky rástla úmerne nášmu snaženiu a úmerne našej poctivej práci. Po zhruba roku aj niečo fungovania v pekných priestoroch v centre mesta, sme sa s týmito priestormi museli žiaľ rozlúčiť. Nebolo toľko peňazí na nájom. Tak sa naši nadriadení rozhodli, že prenajmú trojizbový byt, ktorý bol na okraji centra, kde bola paneláková výstavba.

Musím povedať, že tak špinavý a zanedbaný byt som v živote nevidela. Kým sme v tom byte začali fungovať, zhruba dva týždne sme ho čistili a upratovali. Upratovali sme ho všetci, redaktori aj šéfovia. Výsledok stál za to, pretože práve tam sme zažili asi najkrajšie časy pracovné, kedy sme si mysleli, že sme naozaj skvelý tím ľudí, schopných ľudí, ktorým práca robí radosť. Pracovne sa nám darilo, mali sme výsledky. Už sme nerobili len krátke správičky ale robili sme aj väčšie veci, rozhovory, analytické články. Dokonca sme vtedy mali aj projekt na noviny Rómske listy, ktoré boli prílohou nerómskych novín. Bol to celkom úspešný projekt. V tom čase sa organizácii celkom darilo. Mali sme na výplaty, pracovníci na sebe makali. Článkov  bolo viac a viac. V časoch veľkých udalostí, ako napr. voľby, sme dali denne aj 30 spravodajských článkov z rôznych lokalít.  Mali sme dobre zmapované dianie v teréne, v lokalitách, mali sme kontakty na ľudí, tí nám už dokonca sami volali ak sa niečo stalo, naučili sa komunikovať viac s médiami a čo bolo dôležité, dôverovali nám. Keďže pani Kristína Magdolenová zrejme už nevládala robiť korektúry našich článkov, tak prijala jednu pani z jedných košických novín, jej dávnu priateľku, ktorá chodila ku nám do redakcie robiť korektúry, prípadne sa jej veci posielali emailom. Okrem riadenia redakcie písala Magdolenová projekty. Bola v tom dosť úspešná a vždy sme niečo získali, aj keď postupom času to vraj podľa nej bolo stále menej a menej. Po viac ako dvoch rokoch fungovania v tejto organizácii prišli šéfovia s návrhom, aby som sa stala šéfredaktorkou. Takto na mňa boli prenesené kompetencie potrebné na chod redakcie, ale zároveň aj práca navyše, kedy som musela robiť mesačné výkazy každému redaktorovi, sumár článkov, návrh na honoráre za ne. Toto jediné bolo v tom nové, pretože všetko ostatné som robila tak či tak. Viedla som porady s kolegami, určovala čomu a ako sa budeme venovať, pomáhala novým kolegom, ale aj povedala rovno, ak na to niekto jednoducho nemal predpoklady. Mávali sme každý deň krátke porady, kedy sme preberali témy, diskutovalo sa s novými ľuďmi o tom, ako majú pracovať, hovorili sme o konkrétnych témach a o tom, čo je a čo už nie je dôležité..Tam sa občas naše názory s Magdolenovou rozchádzali, pretože ja ako Rómka znalá komunity, som dokázala predvídať a odhadnúť reakciu komunity na určitý druh informácie a v tom sme sa nezhodli. Nemala som problém povedať, že niečo je doslova hlúposť a že určité veci teda ja nebudem robiť, ako napríklad hovoriť Rómom do duše o hygiene…vždy som pracovala tak, aby som sa do určitej lokality mohla vrátiť aj nabudúce. Ja som nebola v rómskej komunite na návšteve, ja som vždy bola súčasťou komunity a to je veľký rozdiel. Boli zase aj situácie, kedy argumenty druhej strany ma presvedčili, že veci treba urobiť inak. Takže boli to dni, mesiace a roky, kedy bol priestor na argumentáciu a kedy si ten, čo vedel povedať svoj názor a obhájiť si ho profesionálne, nie len na základe pocitov, aj mohol dosiahnúť svoje. Išli sme ďalej a v práci sa nám darilo, ešte nejaký čas to tak trvalo ale ako vždy, aj dobré časy sa mali čoskoro skončiť…pri tom všetkom s nami bol ešte ako riaditeľ Ivan Hriczko.

Pamätám sa, ako ma Ivan Hriczko vzal do živého vysielania jednej košickej televízie, kde témou boli Rómovia. Mala tam ísť jedna kolegyňa, ktorá nebola hlúpa, práve naopak, bola to šikovná baba a v tom čase už študovala na vysokej škole. Ona však dostala panický strach a plakala, že tam nejde. Na to Ivan rozhodol, že tam pôjdem ja. On často takto rozhodoval a doslova hodil človeka do vody. Čo iné vám ostane ako plávať. Tak mi povedal, že ma teda tam odvezie aj počká na mňa aj ma odvezie domov, pretože to bolo už vo večerných hodinách. Kým sme tam išli, tak mi dodával sebadôveru a hovoril mi, čo by som mohla povedať a že určite musím povedať o našej organizácii a pochváliť ju a tak. Ja som si vpísala do pamäte jeho slová a tak som išla na rozhovor. Jasné, že som mala na zreteli čo mi povedal šéf a popri inom, som hovorila ako papagáj presne to, čo mi povedal. Vždy som bola k svojim šéfom korektná a vždy som sa snažila plniť dané úlohy. Tiež som musela priamo v štúdiu reagovať na telefonáty divákov, ktorých otázky neboli vôbec príjemné, práve naopak…keď to celé skončilo, Ivan ma pochválil. On nikdy nešetril v mojom prípade chválou a myslím si, že aj práve kvôli tomu som často išla do vecí, do ktorých by iní nešli len tak. Po tomto mojom televíznom krste v živom vysielaní som však nemala dobrý pocit sama zo seba. Nebola som spokojná s tým, že som povedala veci, ktoré mi niekto nadiktoval a sama sebe som vtedy sľúbila, že nikdy viac to neurobím a vždy budem hovoriť to, čo si naozaj myslím ja a čo ja považujem za dôležité povedať. Dnes si túto moju skúsenosť a poznanie vážim, pretože ma to posunulo do argumentácie, diskusií, hľadania pravdy, iného pohľadu. Ivanovi ďakujem za ohromnú sebadôveru, ktorú mi dokázal dávať pri každom našom rozhovore. Ivan však po krátkom čase od nás z organizácie odišiel a ja dodnes neviem, aký je jeho ozajstný vzťah ku mne a k mojej práci, pretože po tom, ako sa vtedy cesty Ivana Hriczka a Kristíny Magdolenovej rozišli, dozvedela som sa od nej nie celkom príjemné informácie na moju osobu,  ktoré vraj hovoril Ivan. Ani vtedy som to ale neriešila, pretože čo stým človek zmôže. Mávnete rukou a idete ďalej. Síce vás to trochu zasiahne, pretože viete o tom, že ste nijako neublížili a nijako ste neuškodili. Ivan v nás mal veľkú oporu, ako človek, ako Róm aj ako šéf. Dnes už nie sme s Ivanom v žiadnom kontakte, no aj tak s ním bolo vždy veselo a neľutujem, že som ho mala možnosť spoznať, nech je situácia dnes aká chce. O tom, ako od nás Ivan odišiel a ako sme fungovali potom,  už v ďalšej časti mojej osobnej spovede…