Karel Adam: NEBOL INÝ SMER, LEN BYŤ MUZIKANTOM

 

Na Slovensku máme viacero rómskych muzikantských rodín, ktoré už niekoľko generácií hrajú aj rómsku tradičnú muziku, folklór. Každá takáto rodina má svoju vlastnú históriu. Muzikantstvo u rodiny Adamovcov prešlo na troch synov. Dá sa povedať, že hranie nie je pre nich len prácou, ale aj zmyslom ich života. O svojej ceste muzikanta nám prezradil viac Karel Adam, ktorý hrá na husliach skoro celý svoj život.

ROMED

Odkiaľ pochádzate a kde ste vyrastali?

Narodil som sa v českých Pardubiciach, pretože rodičia tam pracovali. Bolo to začiatkom 60-tych rokov. Potom sme sa vrátili domov a otec býval v Sečovciach. Tam som chodil aj do školy. Boli sme traja súrodenci, ale medzi nami boli veľké vekové rozdiely. Môj brat bol najstarší a medzi nami bol vekový rozdiel 24 rokov. Potom som mal ešte jednu sestru, tam bol rozdiel 22 rokov. Taký vekový rozdiel bol medzi nami z toho dôvodu, pretože počas druhej svetovej vojny mojej mame zomreli deti na brušný týfus. Zomreli vo vojnovom čase a ja som sa narodil už po vojne.

Aká bola vaša rodina?

Otec pochádzal z muzikantskej rodiny, hral na cimbale, tiež hral na husliach. Nie vždy však bolo dosť hrania pre Rómov, tak otec chodil aj do práce. Robil všetko preto, aby rodine nič nechýbalo, aby deti nehladovali, tak musel aj pracovať.

Chodil však aj hrávať, aj keď nebol profesionálnym muzikantom, peniaze čo takto zarobil sa zišli, bolo to prínosom pre našu rodinu.

A čo súrodenci, ako to bolo s muzikou u nich?

Starší brat bol cimbalista. Učil ho jeden pán z Maďarska a môžem povedať, že to bol veľmi dobrý muzikant. On bol takým medzníkom u nás, od ktorého sa potom odvíjalo ďalej naše hranie, či už sme boli menší alebo aj keď sme boli starší. Ten pán nás dal do laty, ako sa zvykne povedať. Každý deň sme museli hrať. Prišiel, sadol si za cimbal a všetko nám ukazoval, ako sa má hrať. My sme však mali aj takého staršieho Róma, my Rómovia sme ho nazývali karmeštrom. To bol taký človek, ktorý akoby viedol tých rómskych muzikantov. Ovládal noty, pripravil celý repertoár a hovoril im, ako majú hrať. Dnes sa tomu hovorí, že dirigent.

Kedy ste teda dostali svoje prvé husle?

V mojej rodine každý chlapec berie husle do ruky, keď má 4,5 rokov. Ja keď som mal 5 rokov, vtedy mi otec dal do rúk husle, ťahal som sláčikom ako dieťa. Nevedel som čo to je, no každý deň mi ukazoval viac a viac. Zaujímavé ešte bolo, že som nechcel hrať len podľa sluchu. Vtedy bola taká tradícia, že sa učilo bez nôt, no moja mama bola tá, ktorá povedala, že on musí poznať noty, aby bol taký dobrý muzikant ako ujo Dani. U Rómov je taká filozofia, že muži, ak je muž, môže byť muzikantom. Možno to neplatí všade, že sú aj výnimky, kedy aj dievča môže, ale mne sa viac páči ak hrá muž a nie žena.

Vy ste na rozdiel od svojho otca už získali aj hudobné vzdelanie…

Chodil som aj do hudobnej školy, ale nebola tam dobrá úroveň vtedy, tak nás učil ten karmešter, aby sme spoznali ten nástroj, ktorý sa chceme učiť.

Keď som bol dieťa, nechcel som hrať. Vždy som niekam ušiel, nechcel som hrať. Vždy som si však musel nájsť aspoň jednu, dve hodiny na to hranie. Nechcel som hrať na husliach. Viac ma lákalo chodenie po vonku, za kamarátmi. Nie, nechcel som hrať. Zmenilo sa to až po tom, čo prišiel ujo Dani a on mi ukázal, ako krásne sa dá hrať a vtedy som už na tie husle chcel hrať. Sám som si bral husle, sám od seba som cvičil všetko, čo mi povedal. Vedel pekne so mnou rozprávať a ja som vtedy zistil, aké to je hrať na husliach, aký krásny zvuk husle majú, tak som si obľúbil tento nástroj.

Neskôr ste absolvovali aj konzervatórium v Košiciach…

Keď som mal asi 15 rokov, išiel som na prijímacie skúšky na konzervatórium. Išiel som, zahral som to, čo bolo treba a nerobil som si z toho nič. Po 2, 3 hodinách, kedy som tam zahral, bolo vyhodnotenie. Bolo tam napísané, že Karel Adam je prijatý na štúdium na konzervatóriu. Ja som mal najviac bodov. Vtedy bolo konzervatórium len v Košiciach a v Bratislave. Môžem povedať, že v tom čase chodilo na konzervatórium veľmi málo Rómov. Keď som ja nastúpil, tak so mnou chodili možno ďalší dvaja. Bola to taká novinka pre mňa, no Rómovia sa len ťažko mohli dostať na tú školu. Môžem povedať, že tam bola taká úroveň, že kto slabšie hral, nie kto nevedel hrať, no kto slabšie hral, tak sa tam nedostal.

Chcel som študovať klasickú muziku, pretože otec aj brat mi hovorili, že sa to musím naučiť, inak zo mňa nebude dobrý muzikant. Klasická muzika je pekná, ale povedal by som, že je to taká strojová muzika. Nehovorím, že nie sú muzikanti klasickej muziky, ktorí sú špičkoví aj v rámci celého sveta známi a hrajú krásne. Ale nezahrajú tak, ako Rómovia. S takým citom, srdcom a takto sa to dá zahrať v rómskej muzike. Zoberme si len také rómske halgató, ak v ňom nie je srdce, ten štýl, ktorým Rómovia hrajú, nestojí to potom za veľa.

Ako sa odvíjal váš život po skončení školy?

Keď som doštudoval, nastúpil som na povinnú vojenskú službu. Slúžil som v Topoľčanoch v jednej posádkovej hudbe. Bol som tam dva roky a keď som sa vrátil domov, išiel som na konkurz do filharmónie. Brat mi povedal, aby som tam nešiel hrať klasickú hudbu, ale ja som to chcel, pretože mne sa to veľmi páčilo. Tak som tam išiel a vtedy to bolo tak, že to nedopustili. Len veľmi málo Rómov hralo vo filharmónii a ja som sa tam nedostal. Začal som teda robiť folklór. Profesionálne som hral v nerómskom súbore. Neboli vtedy iné možnosti, tak som hral v súbore Východniar. Bol to veľmi dobrý súbor, dobrý slovenský folklór. Boli sme tam celá rodina a po nejakom čase, kedy sme tam boli asi 10 rokov, som už nechcel robiť folklór. Tak sme začali hrať profesionálne, ale už sami pre seba, cez agentúru Pragokoncert. Išli sme do Prahy, tam sme hrali v hoteli, robili sme muziku, akú sme chceli. Všetko sme tam robili. Filmovú muziku, klasiku, rómske veci. Všetko, čo bolo pre ľudí potrebné. Chodila tam klientela z celého sveta.

Medzitým ste sa oženili a prišli deti…

Áno, potom sa nám narodilo prvé dieťa. Mám takú fotografiu, na ktorej má malý Karol ako 3,4 ročný, husle v rukách. Presne tak, ako to so mnou robil môj otec. Tiež som dodržiaval tú tradíciu.   Mám troch synov. Jeden z nich, najstarší, hrá na husliach, jeho som už poslal trošku ďalej. Nie len na konzervatórium, ale aj na Vysokú školu muzických umení v Bratislave. Tam úspešne doštudoval, takže má najvyššie vzdelanie. Druhý syn hrá na kontrabase a tretí, najmladší, hrá na viole. Tiež skončili konzervatórium a hrajú spoločne, takže je to taká dynastia Adamovcov.

Museli ste presviedčať svojich synov aby hrali na hudobný nástroj?

Ani jedno dieťa to nechce. Je to veľmi ťažká práca, učiť sa hrať na hudobnom nástroji. Žiadne dieťa to na začiatku nechce, ale postupne, ak ho k tomu človek vedie, to nehovorím, že treba dieťa biť, nútiť, pretože ak už niekto bije deti, určite z nich nič nebude. Je treba im pekne dohovárať a ísť na to postupne. Tak to bolo aj v mojom prípade. Tiež som nechcel hrať, ale postupne to išlo, rozprával sa o tom som mnou otec, brat a tak som prišiel na to, že je to veľká krása, ak viete hrať na nejakom hudobnom nástroji. Tak to bolo aj s mojimi chlapcami, ale vždy som v nich videl ten talent, dar, ktorý v sebe majú. Takže ja som chcel aby boli hudobníkmi, no aj oni sami na sebe pracovali. Dnes všetci traja spolu so mnou a inými hudobníkmi fungujeme ako kolegovia.

Nikdy ste si nepripustili ani myšlienku, žeby ste sa venovali niečomu inému?

Bolo to jednoznačne určené, že ty budeš hrať a na to som sa ja zameral. Nebol iný smer, len byť muzikantom. Tak to bolo a otec mi to tiež hovoril. Môžeš byť lekárom, ale aj lekár ide za muzikantom. Aj iný odborník si chce dať niečo zahrať nie? Tak takáto filozofia bola u nás doma, že pre nás, pre Rómov, bola najlepšia profesia byť muzikantom.