Rómske ženy na štúdijnej ceste

 

Jarmila Vaňová

Bratislava – (5. marec ROMED)
Pár aktívnych rómskych žien má za sebou štúdijnú cestu. Nie, nebola to cesta do Ameriky, aby sme sa poučili o histórii pôvodného obyvateľstva tejto krajiny, či o černošskom hnutí, nebola to cesta ani do Ruska, aby sme sa naučili robiť zázraky na počkanie. Nešli sme ani do iných západných krajín, aby sme videli čo to z rómskej kultúry. My sme išli len do hlavného mesta Bratislava, aby sme sa stretli s ľuďmi, ktorí prejavili záujem sa s nami stretnúť, s ľuďmi, ktorých zaujíma náš názor a náš pohľad na to, ako sa nám žije v tejto krajine, aké máme možnosti, či šance. Išli sme na stretnutia s ľuďmi, ktorých na východe republiky nemáme šancu stretnúť.
Celé to organizoval Národný demokratický inštitút (NDI) a čerešničkou na tom všetkom mala byť návšteva Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Čo sme teda zažili, čo sme videli, s kým sme sa stretli či nestretli a čo nám to všetko dalo? Na to sa pokúsim nájsť odpovede a zároveň vám priblížiť, čo sa dialo počas troch dní v Bratislave.
Na úvod poviem, že paleta žien to bola veru rôznorodá. Od vzdelaných, po nevzdelané, od žien z osád, po ženy z miest, od lepšie situovaných po chudobné, od verejne známe po úplne neznáme ženy, od skúsených po neskúsené. Pojítkom medzi nami však je, že sme aktívne. Každá vo svojej oblasti. Pojítkom je, že sme ženy a že sme aj rómske ženy. Myslím si, že na začiatok to aj úplne stačí. Na tri dni sme sa stali skupinou, kolegyňami, utužili sme priateľstvá, či vydiskutovali sme si veľa tém a situácií, ktoré nás trápili alebo na ktoré sme hľadali odpovede.
Ak si už myslíte, že toho veľa viete, že ste našli odpovede, že dokážete veci pomenovať, vždy nastane situácia, kedy prídete na to, že ešte veľa neviete a občas nastáva moment, že sa vám rozsvieti pomyselná žiarovka. Presne toto sa mi stalo na tomto školení, na ktoré som viac menej išla tie naše ženy podporiť, sprevádzať, dodať im odvahu, ale aj byť s nimi, počúvať ich, vnímať ich.
Prvý večer medzi nás prišla Verejná ochrankyňa práv, pani Jana Dubovcová. Žena s veľkým Ž a človek s veľkým Č je táto skromná pani, ktorá sa nebála počas trvania svojho mandátu otvárať témy týkajúce sa aj Rómov, často ťažké témy. Povedala nám o čom je funkcia Verejného ochrancu práv, aké sú základné ľudské práva a tak podobne. Celkom plynule sme sa dostali k téme vzdelávania rómskych žiakov. Nehovorili sme síce o žiadnych stratégiách, či vládnych dokumentoch ohľadom tejto témy, ale ženy hovorili veci, ktoré ich trápia. Od nepríjemných zážitkov detí v autobusoch, kedy cestujú do školy, po zaraďovanie ich detí do nultých ročníkov aj v prípade, kedy bolo dieťa zaškolené v materskej škole, či o tom, ako sa rozhoduje, že dieťa bude zaradené do špeciálnej triedy či školy. Celkom konkrétne príbehy, ktoré sa týkajú konkrétnych ľudí. Bola to dlhá a otvorená diskusia, plná úprimných spovedí. Dozvedeli sme sa, že rómska komunita sa vôbec neozýva, pokiaľ ide o porušovanie ľudských práv. Rómska komunita nedáva podnety k Verejnému ochrancovi práv.
Na druhý deň ráno sme sa vybrali taxíkmi do NR SR. Vodič jedného z taxíkov sa opýtal žien, či idú pred NR SR štrajkovať :-), vraj ak áno, tiež sa pridá. Skôr ako sme vstúpili do budovy, niektoré ženy si pripínali na odev znak rómskej vlajky, pretože sa cítili hrdo ako rómske ženy. Tiež sme sa bavili o tom, aké je to smutné, ak v parlamente nemáme svojho človeka, za ktorým by sme išli. Je to dobrý pocit mať tam človeka, ktorý je jedným z nás. V tejto súvislosti sme spomenuli poslanca NR SR pána Dostála, ktorý sa prihlásil k rómskej menšine 🙂 Vtipné situácie boli pri prehliadke, pretože mnohé ju absolvovali prvýkrát v živote. Usadili nás pekne v jednej miestnosti, kde sa nám venovali ľudia z Parlamentného inštitútu. Dostalo sa nám veľa zaujímavých informácií o tom, ako funguje parlament, ako pracuje poslanec, ako sa prijímajú zákony., aké zastúpenie majú ženy… Potešilo nás, keď za nami prišla ďalšia rómska žena, mediálna poradkyňa poslankyne Aleny Bašistovej, Denisa Havrľová, s ktorou sme sa zvítali a ktorá nás nazvala sestrami. My sme na ňu boli hrdé, že pracuje na takomto mieste. Ženy s obdivom počúvali, čo nám hovorila. Čas si na nás našla aj poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa živo zaujímala o to, čo robíme, ako sa nám darí. Bolo vidieť, že ju informácie ohľadom rómskej témy zaujímali a informácie ktoré nám poskytla ona, zase zaujímali nás. Pani poslankyňa Petrík dodala ženám veľa pozitívnej energie, ktorá išla z každého jej slova. Bolo cítiť záujem, taký ozajstný, nefalšovaný. Čo sme sa dozvedeli? Že veľa vecí máme vo vlastných rukách, že nemáme sa prestať zaujímať o veci verejné. Ženy ju pozývali aj k nim do terénu. Myslím, že to nebolo posledné stretnutie s touto poslankyňou. Tak sme si ešte obzreli budovu, rokovaciu sálu, kde sme si spravili fotografie za rečníckym pultíkom. Jediné čo nás zamrzelo bolo, že pani, ktorá nám robila sprievodkyňu, nespomenula nás Rómov, keď hovorila o menšinách. Pritom spomenula Maďarov, Poliakov, Čechov…čo nevidela že sme Rómovia? 🙂
Z NR SR sme sa vybrali na stretnutie s Veľvyslancom USA v SR, Adamom Sterlingom. Prešli sme prísnou kontrolou a už sme sedeli s pánom Sterlingom v zasadacej miestnosti. Po úvodnom predstavení sa, jeho aj našom, sme s ním diskutovali o mnohých veciach. Zaujímal sa o to čo robíme, čo chceme robiť, ako vnímame súčasnú situáciu, aké máme názory na mnohé oblasti života Rómov na Slovensku. Pýtali sa aj ženy. Padli otázky týkajúce sa USA, no ženy chceli vedieť o veľvyslancovi aj bežné veci. Či tu má rodinu, pretože rodina je dôležitá, či sa mu páči naša krajina, či už videl rómske osady, ktoré miesta už navštívil. Podporil myšlienku aktivizácie rómskych žien. Stretnúť sa s veľvyslancom, sedieť s ním za jedným stolom, môcť s ním hovoriť, to si niektoré naše ženy možno nevedeli ani len predstaviť.
Kým sme sa presunuli na hotel, už nás tam čakala sociologička pani Zuzana Kusá. Diskusia s ňou úplne neformálna, ľudská, o tom, ako sa dá pomôcť rómskym deťom v školách, ktoré neovládajú dobre slovenský jazyk. Na Slovensku sa v školstve ignoruje rómsky jazyk, nezohľadňuje sa to, akým jazykom dieťa doma rozpráva, nerozvíja sa slovná zásoba štátneho jazyka u takýchto detí. Za tým všetkým je síce štát, ale rodič môže žiadať. My môžeme žiadať alebo mali by sme. Zatiaľ nežiadame. Mali sme mať aj stretnutie so splnomocnencom vlády pre rómske komunity pánom Ábelom Ravaszom. Stretnutie sa ale nekonalo, pán splnomocnenec sa ospravedlnil. Ženy z toho boli sklamané, pretože mali na neho vraj pripravené mnohé otázky.
Záverom dňa nám ale optimizmus dodala Mirka Bobáková, riaditeľka Slovensko-českého ženského fondu. Ženy sa už s Mirkou raz stretli v Košiciach. Cieľom tohto stretnutia bolo dodať rómskym ženám motiváciu a silu na to, aby boli naďalej aktívne, no zároveň aby samé pomenovali aktivity, ktorým sa chcú venovať. Otvorila sa otázka sieťovania aktivnych rómskych žien, otázka inštitucionálnej organizácie, ale zazneli aj celkom konkrétne návrhy pôsobenia ženskej rómskej siete. Záver dňa bol v podstate dosť optimistický.
Ráno nás čakalo ešte stretnutie s Lacom Oravcom, riaditeľom Nadácie Milana Šimečku, ktorý nám hovoril o organizácii a najmä o programoch, ktoré boli, či sú zamerané na Rómov, no aj na iné menšiny na Slovensku. Ženy mohli diskutovať o tom, či je postavenie Rómov horšie alebo lepšie ako u iných menšín. Záverom sme diskutovali s Timeou Kardos o programoch, ktoré realizuje NDI. Zazneli aj otázky týkajúce sa ďalšieho smerovania týchto rómskych žien, ich potrieb, vízií.
Čím dlhšie sme tam boli, tým boli diskusie otvorenejšie, ciele jasnejšie.
Zvykli sme si, že školenia po ich ukončení, či rôzne diskusie vo väčšine prípadov zapadnú prachom.
My ženy z východu sme sa však rozhodli, že to nenecháme zapadnúť prachom. Pretože odkaz všetkých tých stretnutí, diskusií bol jasný. My musíme začať konečne robiť sami pre seba. Ženy ženám, ženy deťom, ženy komunite. Nemôžeme už len čakať na to, kedy za nás niečo urobí niekto iný. Nemôžeme už akceptovať, aby iní nám určovali čo máme robiť. Nám musí najvac záležať na sebe samých. Nie každá aktivita je len o peniazoch, aktivity sú najmä o ľuďoch a preto budeme k sebe potrebovať veľa ďalších rómskych žien bez rozdielu. Všetky sme totiž pre našu komunitu veľmi dôležité. Preto budeme pokračovať v tom, čo sme začali.
Ak chceš nájsť riešenia, nemusíš cestovať ďaleko. Niekedy stačí len zájsť do Bratislavy alebo len do lokality v ktorej bývaš, či do vedľajšej rómskej osady. Riešenia aj motiváciu nájdeš, ak máš otvorené oči a srdce.
Poďakovanie: Tomáš Hrustič, Ondřej Poduška, ktorí sa ženskému programu v rámci NDI venujú.