PPRÍBEH JEDNÉHO „RÓMSKEHO“ MÉDIA…

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 4.

 

Jarmila Vaňová

 

V minulej časti mojej osobnej spovede sme skončili pri tom, ako Ivan Hriczko odišiel z organizácie Rómske mediálne centrum-Mecem, kde pôsobil ako riaditeľ. Výkonnou riaditeľkou bola Kristína Magdolenová, dnes Mojžišová.

Skôr ako odišiel do Bratislavy, nastala v organizácii situácia, kedy sa títo dvaja dohodli na tom, že prestanú zamestnávať ľudí a ak tí chcú ďalej pôsobiť v ich organizácii, musia sa stať živnostníkmi. Dôvodom bola skutočnosť, že nechceli riskovať, aby sa organizácia kvôli nezaplateným odvodom dostala do dlhov a potom by nemohla žiadať dotácie, granty. Postavili nás pred hotovú vec a všetci sme si museli vybaviť živnosti. To sa písal rok 2005. O rok nato sme začali vyrábať pre Slovenskú televíziu rómsky magazín. Bolo nám povedané, že sa im to podarilo vybaviť zo zahraničia milión korún, ktoré zaplatili Slovenskej televízii za to, že sme mohli vysielať magazín. Šéfom Dvojky bol vtedy Jaroslav Kerner, ktorý bol dobrým priateľom Mojžišovej a jej bývalý kolega z novín. Jaro bol fajn, dokonca pre nás vybavil aj televízne školenia, ktoré nám pomohli zorientovať sa v televíznej žurnalistike. Občas nás aj osobne prišiel podporiť a veľmi nám fandil. Všetko to sa však už dialo za pochodu, teda už sme aj vyrábali a aj sme sa školili. Na výjazdy do terénu s nami chodili profesionáli z košickej televízie a boli sme klasický štáb od režiséra, kameramana, zvukára, osvetľovača, až po šoféra. Produkčne to celé zabezpečovala košická televízia a kontrolnú projekciu nám robila Ľuba Koľová. S tou sa však Mojžišová po prvej kontrole pohádala, dôvodom bol vraj iný pohľad na to, čo je realita v osade a čo je dôsledok prítomnosti štábu. Celé tieto nepríjemnosti a boj o pozíciu však išli mimo nás redaktorov, pretože my sme nevstupovali do týchto sporov, aj keď nám to bolo prezentované ako boj za nás. To sme vtedy ani netušili, že Mojžišová vypisovala sťažnosti a listy do televízie do Bratislavy a tak si vybavila, že magazín potom podliehal rovno Bratislave a nie Košiciam. Dve gadžovské ženy sa bili o to, ktorá to vlastne povedie a kto bude rozhodovať. Mojžišová nikdy nič nepodcenila a tam, kde išlo o veľa, neváhala použiť hocijaké prostriedky na dosiahnutie vlastného cieľa. To sme však zistili tiež oveľa neskôr a veľakrát. Tak sme začali vyrábať a prvé nakrúcanie sme mali s pánom režisérom Štelbaským starším, ktorého dvojica Hriczko a Mojžišová odpísali po prvom magazíne. Nesedel im. Prečo? To neviem, pretože my redaktori sme s ním mali dobrý vzťah. Tak sme nakrúcali, chodili do strižne, robili dabing a všetko čo bolo treba. Boli to nekonečné hodiny s režisérmi a strihačmi, s kameramanmi v teréne. Naši šéfovia s nami chodili zo začiatku na točenia, Ivan Hrizcko robil vstupy, bol moderátorom magazínu. V strižni sa boli akurát párkrát pozrieť ako to vyzerá a ako to ide, inak tam nikdy s nami neboli. Ivan dostal ponuku ísť do Bratislavy na úrad splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, ktorý vtedy viedla pani Botošová. Ivan si plánoval život v Bratislave a tak ponuku prijal. Avšak za krátky čas ku Hriczkovi do Bratislavy odišla aj Mojžišová, vraj odtiaľ bude môcť viac pomáhať organizácii a my si musíme za ten čas poradiť sami. Tak obaja odišli do Bratislavy a my sme vyrábali magazíny, písali články, to som už bola šéfredaktorkou redakcie a v podstate som to celé riadila a koordinovala, od produkcie, po redaktorskú prácu, po finálny výsledok. Režisérov sme inak menili dosť často, pretože buď nebola spokojnosť zo strany vedenia organizácie alebo zo strany samotných režisérov s vedením organizácie. Podotýkam, že my ako redaktori sme nikdy nemali ani s jedným režisérom nejaký problém, naše vzťahy s nimi boli a sú dodnes korektné, čo sa nedá povedať o našich bývalých šéfoch.

Zaujímavé bolo, že aj keď som prebrala po Ivanovi titulky a preklady, riadila celú výrobu magazínu a celú redakciu, platovo som nijako nepostúpila. Dokonca by mi ani nenapadlo zaoberať sa zvýšením platu, kým sa ma jeden režisér medzi rečou neopýtal, že teda teraz keď toľko robím, musím mať aj dobrý plat. Keď som mu povedala aký mám plat, nechcel tomu uveriť, že za to všetko čo som robila, som dostávala tak málo peňazí. Ja som dokonca nevedela, koľko v tej dobe televízia platila za jeden rómsky magazín. To sme nemali právo sa opýtať a nikto nám to ani nikdy nepovedal. On to vedel, pretože sa v tom mediálnom svete pohyboval dlho. Keď mi povedal sumu za magazín, tak som prišla na to, ako sme zdieraní a klamaní. Dokonca nás upozornil na skutočnosť, že v titulkoch magazínu sú uvedení ľudia, ktorí na magazíne vôbec nič nerobia. A to bola posledná pomyslená kvapka, kedy som sa rozhodla, že keď najbližšie príde Mojžišová do Košíc a do redakcie, tak sa jej na to opýtam a budem žiadať vysvetlenie a tiež zvýšenie platu. Tak sa aj stalo. Keď prišla do redakcie, tak som ju zavolala do mojej kancelárie a rovno sa opýtala, prečo máme v titulkoch človeka, ktorý nič neurobil a aj to, že za prácu ktorú robím, chcem mať aj zaplatené. Bola som dosť prekvapená, keď celá čerevená v tvári mi povedala, že to musela urobiť na požiadanie jedného človeka ale že sa to už nestane a že plat mi teda zvýši. Také rýchle jednanie som ani nečakala. Vždy som vedela, že nie všetky veci sú čisté a pravdivé, že proste dvaja šéfovia rozhodujú a získavajú peniaze, ktoré míňajú podľa vlastných rozhodnutí. Keď odišiel Ivan, Mojžišová sa stala jedinou štatutárkou organizácie, jedinou, ktorá mala prístup k peniazom a účtom, bez akejkoľvek kontroly alebo transparentnosti. Ešte vždy sme však boli v situácii kedy sme to nechceli riešiť, zaujímala nás naša výplata a dobre odvedená práca. Riadením a tým ako to funguje či nefunguje sme sa nielenže nechceli nikdy zaoberať, ale ani sme pri všetkej tej práci nemali na to čas. Keď sme už boli tými živnostníkmi, nikdy sme ani nefaktúrovali si veci, na rozdiel od našich externých nerómskych kolegov, pretože nám bolo povedané, že poplatíme najprv veci im a réžiu redakcie a potom koľko budeme mať, tak toľko si vždy rozdelíme, aby bolo a výplaty a ak nebudú peniaze, tak počkáme kým nejaké prídu. Niekdy sme čakali aj pár mesiacov. Potom nám na začiatku nového roka vždy sama pripravila faktúry, akože naše, a my sme podpisovali ako na páse a často sme nevedeli ani čo, pretože vždy to tak dobre na nás zahrala, že dievčatá rýchlo mi popodpisujte lebo sa ponáhľam a stála nad nami, kým sme nepodpisovali čo chcela. Boli sme riadne hlupane, pretože keby sme jej dávali mesačne faktúry za to, čo sme pre ňu robili, nedoplatila by sa a veci by museli fungovať inak a najmä bola by to čistá robota. Tak to bolo aj s rôznymi zmluvami, ktoré doniesla do redakcie, rozdala nám ich a vraj rýchlo podpíšte. Raz sme si povedali, že nepodpíšeme hneď, že si to musíme najprv prečítať a zhodnotiť, či je to pre nás výhodné. Tak to sa vtedy pani Mojžišová nazlostila a tvár jej sršala hnevom, pretože sme si dovolili niečo, čo sa jej nepáčilo. Tvárila sa urazene. Ale stáli sme si za svojím a nikto nepodpísal. Na druhý deň prišla a povedali sme, čo chceme zmeniť v zmluve. Išlo o to, že my ako redaktori sme boli povinní všetko ale organizácia nič, dokonca ani vytvorením vhodných pracovných podmienok. Dlho sme si skladali tú skladačku, kedy sme si uvedomili ako veľmi sme zneužívaní a klamaní. Postupne sme videli, že reči o tom, ako má rada Rómov boli samá pretvárka a faloš. Snažila sa budiť veľký dojem o tom, aká je prorómska, dokonca preferovala etno štýl obliekania, s rómskymi prvkami. Ťahala od nás rozumy a potom to na rôznych fórach bez hanby pred nami prezentovala ako svoje veci. O tom ako si prisvojovala našu prácu a získavala za ňu ocenenia už ale inokedy. V Bratislave vydržala pol roka. Po tomto čase sa vrátila do Košíc s tým, že sa rozišli s Ivanom v zlom. Ivan vraj chcel zrušiť redakciu v Košiciach a vytvoriť si takú v Bratislave. Ona vraj nesúhlasila a vraj ju tam tiež odstavovali od dôležitých vecí, nebrali ju lobovať na ministerstvá a k dôležitým ľuďom. Ona predsa nemohla hrať druhé husle. Za ten čas čo bola v Bratislave sme získali dotáciu jeden milión korún od splnomocnenkyne. Vrátila sa, vraj my potrebujeme budovať našu organizáciu na východe repibliky, kde žijú Rómovia a nie v Bratislave, kde to nemá žiadne opodstatnenie. Tiež sa nechcela vzdať organizácie v Košiciach, pretože tam mala tím ľudí o akých sa jej ani nesnívalo, že vôbec k takému tímu sa niekedy dopracuje. Partiu rómskych nadšených žien, ktoré žili prácou, ktoré neriešili čo je doma, ale čo sa deje v komunitách, ktoré nevedeli ako im vyrástli deti, ale boli všade tam, kde to medzi Rómami žilo a všade tam, kde bolo dôležité z novinárskeho pohľadu byť. Partiu žien, ktoré dokázali robiť aj bez peňazí alebo za malé peniaze. Žien, ktoré sa nikdy nestarali o to, aké príjmy má organizácia, pretože našu pozornosť upriamovala na tzv. vyšie princípy a blaho pre Rómov. Mala predsa dokonalé zlaté nosnice, ktoré sa jej starali o komfortný a skvelý život bez práce a driny.Karta jej išla dobre. Ako sme začali získavať ocenenia a čo sme z toho mali, tak o tom už nabudúce.