Tomáš Koky: Pjongčang je žážitok na celý život

V olympijskej dedine v Pjongčangu reprezentuje Slovensko mladý Róm, hudobník Tomáš Koky

21.február 2018, Romed

Slovensko ešte stále žije zimnou olympiádou, ktorá sa koná v Južnej Kórei. Našu krajinu reprezentujú mnohí skvelí športovci, dostavili sa i úspechy. Športovci však nie sú jediní, ktorí našu krajinu v ďalekom Pjongčangu reprezentujú.

Na inom poli, takom tom hudobnom, reprezentuje Slovensko aj Tomáš Koky, výborny hudobník, predovšetkým klavirista, absolvent košického Súkromného konzervatória. Mladý, 25 – ročný Róm, ktorý v olympijskej dedine každý deň počas olympiády muzicíruje návštevníkom a predstavuje tak tradičnú slovensku, ale aj rómsku tvorbu.

Tomáš, ako si sa dostal do Pjongčangu?

Do Pjončangu som sa dostal tak, že som sa stal súčasťou kapely, ktorá hrala aj predtým na olympiádach, takže táto kapela je známa na základe hudobnej reprezentácie slovenských domov na olympiádach.

Takže máš v tomto smere už bohatšie skúsenosti. Ktorá v poradí je to už olympiáda, kde takto reprezentuješ Slovensko?

Tato olympiáda je moja druhá v poradí. Na prvej som bol v Brazílii, bola to letna olympiáda. Teda odkedy pôsobím v tejto kapele. No v minulosti hral v tejto kapele jeden starší pán, ktorý odišiel do muzikantského dôchodku a ja som ho nahradil. A celkovo je to už ôsma olympiáda mojich kolegov z kapely.

Ako sa volá skupina, v ktorej pôsobíš?

Kapela sa volá Jánošík. Tento názov máme kvôli tomu, že všetci sme pôsobili v súbore Jánošík zo Svitu. Názov sme meniť už nechceli lebo nás každý takto už pozná.

Čo je teda vašou úlohou na olympiáde?

Našou úlohou je hudobná produkcia, predstaviť ľuďom, navštevníkom olympijskej dediny našu hudbu. Každý môj deň na olympiáde prežívam v slovenskom dome a starám sa o zábavu hostí.

Keď si tam odchádzal, na čo si sa najviac tešil?

 Veľmi sa teším z toho, že spoznám čo to z ich ich kultúry. A samozrejme, že odovzdám niečo pekné iným ľuďom z našej krajiny.

Zažil si tam niečo netradičné, máš čas aj na nejaké výlety, aby si spoznal okolie?

Zatiaľ veľmi čas nie je na výlety, kedže hráme každý deň, no 25. februára bude záverečný ceremoniál. Sme tu do 28., tak sa chystáme na výlet do budhistického chrámu.

Ako vašu hudbu vnímajú turisti?

Hráme aj celosvetový repertoár a turisti ju vnímajú veľmi pozitívne, zaujímajú sa o našu hudbu. Vieme vyhovieť každému jedincovi daného štátu.

Myslíš, si, že to, čo práve zažívaš bude pre teba nezabudnuteľné? Čo ti to všetko dalo?

Áno je to zážitok na celý život. Čo mi to dalo? Tak v prvom rade to vnímam ako šťastie, že som sa dostal do takej krajiny, ktorá ma veľmi zaujíma po kultúrnej aj historickej stránke. Je to neopisateľné, nedá sa to momentálne ani slovami vyjadriť.

Na čo sa tešíš keď pricestuješ domov na Slovensko?

Keď budem doma, najviac sa teším na moju rodinku. Na môjho krásneho, milovaného synčeka a moju priateľku a na všetkých rodinných príslušníkov. Pozdravujem všetkých doma ďalekého Pjongčangu.

, ,

S Gabrielou Radičovou o rómskom jazyku, ale aj o politike Rómov

Na Slovensku máme 5 škôl na ktorých sa vyučuje rómsky jazyk ale aj vykonáva maturita z rómskeho jazyka a literatúry. Pri tak početnej národnostnej rómskej menšine, je to žalostne málo. Navštívili sme Súkromnú pedagogicko-právnu akadémiu na Požiarníckej ulici v Košiciach, aby sme sa o tohtoročných maturitách z rómčiny porozprávali s predsedníčkou tohtoročnej komisie, Gabrielou Radičovou. A aký má súvis maturita z rómskeho jazyka a rómska politika? Na prvý pohľad nie veľký, no jednoznačne sú to témy v ktorých ako menšina zlyhávame.

Jarmila Vaňová

 

 

„Ja nechcem komentovať zlú politiku, ja by som chcela komentovať dobrú rómsku politiku, identickú. Myslím si, že ak to nebude na základe identity, ak my už konečne neprestaneme sa tu na niečo hrať, že my jednoducho nie sme Rómovia, tak sa nikam nepohneme a ani tá politika nebude taká, aká by mala byť. Stále nás budú zneužívať, využívať a my sami sa im necháme a dáme využívať. Toto už jednoducho nemôže byť, toto už musí prestať. My sme Rómovia, sme plnohodnotní občania a ten politický život u Rómov už musí nastať.“

V Košiciach si bola predsedníčkou komisie pri maturitnej skúške z jazyka rómskeho a z literatúry. Ako hodnotíš priebeh celej tejto udalosti?

Vzhľadom k tomu, že sme mali 12 študentov, čo bolo dosť veľa, môžem povedať, že som celkom spokojná čo sa týka skúšky z rómskeho jazyka. Mali sme rôznych študentov. Študentov, ktorých materinský jazyk je rómsky jazyk, potom sme mali dokonca Nerómov, ktorí vôbec nerozprávali predtým po rómsky, pretože sa nemali s kým rozprávať, potom sme mali študentov ktorí dobre vedia po rómsky, ale už sú slabší v gramatike. Takže aj tie odpovede boli rôzne, ale vzhľadom k tomu, že rómsky jazyk sa učí tri hodiny týždenne v každom jednom ročníku a štyri roky, takže sa to dalo skĺbiť do jedného výsledku, ktorým je tá maturitná skúška. Takže si myslím, že bola vysoká úroveň, pretože sme videli, že žiaci ovládajú nie len komunikáciu v rómskom jazyku, ale ovládajú aj gramatiku, vedia rozprávať o liteartúre, o našich veľkých osobnostiach, spevákoch, spisovateľoch, hudobníkoch, takže sa naučili veľmi veľa nie len z rómskeho jazyka, ale aj z rómskej kultúry.

Čo je veľmi pozitívne a dobré.

Áno je to pozitívne, pretože naša kultúra je veľmi bohatá, máme v nej veľké bohatstvo. Nie je to iba hudba, spev, ale aj literatúra, máme krásnu literatúru, ktorú ešte pani Hübschmanová nazvala slovami šukar laviben. Tiež to tak vnímame a vedieme našich študentov k tomu, aby veľa čítali rómsku literatúru, rómske knihy. Máme spisovateľov, ktorí písali po rómsky a je veľmi dôležité, aby Rómovia všeobecne a nie len študenti, čítali v rómskom jazyku.

Prečo je podľa teba dôležité, aby sme na Slovensku študovali rómsky jazyk, aby sme z neho maturovali?

Je to veľmi dôležité. Poviem to z takých dvoch hľadísk. Rómovia by mali poznať svoju kultúru. Ak človek nevie odkiaľ vyšiel a odkiaľ pochádza, nemôže ani správnym smerom napredovať a hlavne v tejto dobe, keď vieme aká je situácia, aká je verejná mienka, máme v parlamente nacionalistické strany, tak teraz o to viac potrebujeme, aby sa Róm chytil svojej kultúry, svojej identity, aby bol sebavedomý a hrdý na to, že je Róm a na to, čo v živote dosiahne. Aby nemal ten komplex, že on je Róm, aj keď sa to v tej verejnej miemke šíri, on to tak nemôže brať, pretože je plnohodnotným občanom tejto krajiny. Mal by o svojej kultúre vedieť a nemal by mať komplexy z toho kým je, aby vedel správne vyjadriť svoj názor.

To bol akoby až apell k Rómom, ale prečo sa rómsky jazyk majú učiť Nerómovia?

No to je tiež dôležité a záleží na tom, z akého hľadiska sa na to pozeráme. Myslím si, že hlavne preto, že v spoločnosti je dosť veľký rasizmus a predsudky a práve majorita dokáže veľmi dobre búrať tie predsudky. Stále to budem hovoriť, že ak Neróm sa naučí rómsky jazyk a taký nerómsky učiteľ napríklad povie žiakom niečo v rómskom jazyku, tak to je veľmi dôležitý moment, pretože tí Rómovia, ktorí sú v tej škole si povedia, aha, ten Neróm pozná náš rómsky jazyk, tak asi tá naša kultúra je naozaj pekná a vhodná aj do škôl a začne si aj ten Róm tú kultúru vážiť. To je ten jeden pohľad, ale z druhej oblasti je to tak, že tí Nerómovia by si mali osvojiť postoj, že rómsky jazyk je pekný, Rómovia sú menšina, veľmi dlho žijú na Slovensku a musia s nami žiť, ako, to záleží aj na nich. Myslím si, že keď nás viacej spoznajú a pochopia, že nemôžu byť len predsudkoví, tak sa nám bude oveľa lepšie spolunažívať a budú sa lámať bariéry medzi Rómami a Nerómami.

Takže v podstate si spokojná s tým ako sa maturovalo z rómskeho jazyka.

Áno, som veľmi spokojná, prekvapilo ma napríklad jedno nerómske dievča. Sama nám prezradila, že má priateľa Róma. Nevedela predtým rozprávať po rómsky, iba niečo málo rozumela, ale že teraz, keď už zmaturovala, sa dokáže po rómsky porozprávať aj s priateľovou rodinou. Takže toto je veľmi pozitívny moment tohtoročných maturít z jazyka rómskeho, aspoň pre mňa osobne.

Kde pôsobíš a čomu sa venuješ?

Pôsobím ako riaditeľka súkromného hudobno-dramatického konzervatória v Rimavskej Sobote. Ako škola sme druhým rokom školou s vlastnou právnou subjektivotou. Predtým sme boli elokovaným pracoviskom košického konzervatória. Sme presne ten istý typ konzervatória ako košické, zamerané na rómsku kultúru, len so samostatnou právnou subjektivitou. Taktiež rovnako ako oni máme rómsky jazyk a literatúru ako povinné predmety, žiaci sa v tom vzdelávajú a dovolím si tvrdiť, že dosahujú aj dobré výsledky. V týchto dňoch mám osobne veľa práce, pretože končím štúdium politológie, o pár dní mám štátnice na UPJŠ v Košiciach. Je to moja druhá vysoká škola.

Aká bola tvoja prvá vysoká škola?

Ja som študovala strednú chemickú školu, takže som nemohla veľmi uvažovať o tom, kam ďalej, moja cesta bola jasná. Išla som ďalej na vysokú školu, chemicko technologickú, som inžinierka chémie. Študovala som organickú technológiu, aj som pracovala vo svojom odbore. Pracovala som 5 rokov na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva v Rimavskej Sobote. Bola som vedúcou laboratória pre chemické analýzy. Ale na nešťastie alebo na šťastie, sa laboratóriá zrušili, mňa chceli preradiť do Banskej Bystrice s čím som nesúhlasila. Narodila som sa v Hnúšti, kde som aj chcela ostať. Potom som otehotnela a po materskej dovolenke som sa tam už nevrátila. Potom som už išla inou cestou a myslím si, že som sa rozhodla správne.

Prečo práve politológia?

Myslím si, že politika je dôležitá aj pre Rómov. Ja som dlho pracovala aj v treťom sektore a vieme veľmi dobre, že tá cesta nevedie k takým výsledkom, aké by sme očakávali a potrebovali. Tadeto cesta nevedie. Vieme, že ak nebude politická vôľa, ak nám nebude naklonená verejná mienka, inou cestou ako politickou cestou to nedosiahneme. Takže pre mňa je to veľmi dôležité, dúfam, že moje štúdium dotiahnem do úspešného konca a že budem ešte prospešná hlavne v tej rómskej politike, pretože toto je môj cieľ.

Pokiaľ ide o politiku ťaháme ale za ten kratší koniec ako Rómovia…

Tak toto mi je veľmi ľúto a vždy mi to bude veľmi ľúto, pretože keď sa budeme vyjadrovať k rómskej politike, tak sa musíme najprv zamyslieť, či vôbec nejakú máme. Neviem, či sa ja ako politologička v budúcnosti uplatním, ale veľmi nad tým ešte ani neuvažujem, ale bola by som veľmi rada a šťastná, ak by som mala čo komentovať. Ja viem, že aj tie zlé veci sú na niečo dobré, ale zároveň si myslím, že tých 27 rokov je hrozne veľa na to, aby sme my hovorili stále len o tých zlých veciach. Ja nechcem komentovať zlú politiku, ja by som chcela komentovať dobrú rómsku politiku, identickú. Myslím si, že ak to nebude na základe identity, ak my už konečne neprestaneme sa tu na niečo hrať, že my jednoducho nie sme Rómovia, tak sa nikam nepohneme a ani tá politika nebude taká, aká by mala byť. Stále nás budú zneužívať, využívať a my sami sa im necháme a dáme využívať. Toto už jednoducho nemôže byť, toto už musí prestať. My sme Rómovia, sme plnohodnotní občania a ten politický život u Rómov už musí nastať.

Vieš o nejakých iných Rómoch, ktorí majú vyštudovanú politológiu? Pretože verejne sa tak nikto neprezentuje.

Áno, viem minimálne o dvoch. Ja keď som začala študovať politológiu, tak to bolo v roku 2005, študovalo sa cez projekt a vtedy nás tam bolo 27 Rómov a Rómiek. Ten projekt sa volal Politická participácia Rómov na Slovensku. To bolo v Trenčíne a tam sme vlastne začali. Ja som tam študovala 3 roky. Keď sme boli v druhom ročníku, už nás tam bola asi len polovica a doštudovali sme len tri ženy.

Ak máme rómske politologičky, prečo sa potom nevyjadrujú verejne k otázkam týkajúcim sa politiky Rómov na Slovensku? Zatiaľ sme to veľmi nepostrehli a možno, že verejnosť ani nevie, že takéto odborníčky na Slovensku máme.

Neviem prečo, no ja som tiež nepočula, žeby sa niekto z nich vyjadroval k téme politiky a na druhej strane, nemáme sa k čomu veľmi ani vyjadrovať. Ja budem veľmi šťastná, ak sa budem mať možnosť a budem môcť sa k čomu vyjadrovať a dúfam, že to bude len v tom pozitívnom slova zmysle.

Ďakujem ti za rozhovor a držíme palce pri štátniciach.

Ďakujem veľmi pekne.

RÓMOVIA MUSIA AJ SAMI NIEČO UROBIŤ A NEČAKAŤ, KEDY TO ZA NICH UROBÍ NIEKTO DRUHÝ

 

Ladislav Baláž predstavuje generáciu Rómov, ktorých vnímame ako neúnavných bojovníkov za ľudské práva. Pred 19 rokmi ho obavy o vlastnú rodinu prinútili odísť do Anglicka. Vo svojich aktivitách však nepoľavil ani tam a aj dnes sa angažuje vo verejnom, ale aj politickom živote Rómov. Stretáva sa s takými osobnosťami ako je napr. Jeremy Corbin, vodca labouristickej strany, či starosta Londýna Sadiq Khan a s mnohými ďalšími významnými ľuďmi. Založil rómsku organizáciu, ale aj rómsku stranu, je výraznou osobnosťou verejného života Rómov vo Veľkej Británii. Má 59 rokov.

Jarmila Vaňová

Aký bol dôvod vášho odchodu z Čiech?

Do Anglicka som odišiel kvôi rasizmu v Čechách, kde mi zavraždili švagra. Ako člen vládnej komisie pre menšiny v ČR som sa angažoval v tejto kauze. Tým bola ohrozená moja rodina. Nacionalisti mi poslali list v ktorom stálo, že mi zabijú deti, ak od toho neustúpim. Ako poslanec za Rómov v meste Orlová na Karvinsku, som mal určitú zodpovednosť a preto som sa spojil s Európskym centrom pre práva Rómov (ERRC) a oni mi poradili, aby som z Českej republiky odišiel, pretože nacionalisti z lokality kde som pôsobil, našli školu, ktorú navštevovali moje deti. Preto som sa rozhodol odchodom z domovskej krajiny zachrániť ich budúcnosť. Vo Veľkej Británii žijem už 19 rokov, kde som po skončení univerzity založil organizáciu Globalne Europe Roma, ktorej som predsedom až do teraz

Vy sa však angažujete nie len občiansky, ale aj politicky.

Do strany Labour Party som vstúpil v roku 2001, keď bol premiérom Tony Blair. Pre neho som robil kampaň, spoločne s inými organizáciami v Anglicku. Som predsedom strany Roma Labour Group a mojou úlohou je spojiť Rómov z východných krajín, podporovať dodržiavanie ľudských práv pre všetkých ľudí, ktorí potrebujú pomoc a zároveň zlepšiť legislatívu pre utečencov v Anglicku, za podpory mojich kolegov z parlamentu a Snemovne Lordov.

Britskí voliči v referende rozhodli minulý rok o vystúpení svojej krajiny z Európskej únie. Aká je dnes situácia českých a slovenských Rómov v Anglicku?

Situácia Rómov z Čiech a zo Slovenska je napätá, pretože väčšina z nich nemá občianstvo a ani povolenie na trvalý pobyt. Mnohí si to už vybavujú, no len málokto to aj získa, pretože žiadateľ musí spĺňať podmienky stanovené vládou a rôzne právne úkony. Po referende nikto nechcel veriť, že konzervatívci vyhrali. Po niekoľkých týždňoch sme zistili, že len málokto z Rómov išiel k referendu a tým ale dali hlas brexitu. Nie je síce veľa takých, ktorí majú právo voliť v Anglicku, ale tí, ktorí tu žijú viac ako 10 rokov mohli voliť a to tak Rómovia z Čiech ako aj zo Slovenska. Dnes už každý vie čo sa deje a čo nastane.

V marci tohto roku (2017) organizujete veľkú demonštráciu v Londýne, alebo ste toho súčasťou, o akú demonštráciu ide ?

Protest v Londýne organizujeme spoločne s anglickými organizáciami, na podporu všetkých utečencov, aby mohli v krajine ostať aj po brexite. Naša strana Roma Labour Group zároveň kontaktovala Európsku komisiu pre ľudské práva, aby garantovala všetkým, ktorí stratili svoje domovy a prišli do Anglicka s cieľom zachrániť budúcnosť svojich detí, aby sa zbavili strachu a segregácie, aby takýmto ľuďom bol garantovaný pobyt v UK.

Angažujú sa v tom Rómovia? Majú záujem?

Rómovia majú záujem, no väčšina sa toho aj bojí, pretože to sú pocity, ktoré sa do nich vžili ešte v ich domovských krajinách, kde nemali možnosť sa verejne vyjadriť a v podstate ani niečo povedať. Ešte dostatočne nevedia čo je to vlastne demokracia ako taká. Dúfam, že Rómovia majú záujem zostať aj naďalej vo Veľkej Británii a preto musia aj oni sami niečo urobiť a nečakať, kedy to za nich urobí niekto iný.

Často hovoríme o tom, že my Rómovia nie sme jednotní. Ako to je s jednotou Rómov v Anglicku?

Rómovia z Čiech a zo Slovenska držia spolu, až na výnimky, kedy radšej niektorí viac pracujú, akoby sa mali v niečom angažovať. Myslím si, že angažovať verejne by sa mal každý, každý by mal nejakou formou vysloviť svoj názor, postoj a bojovať tak za správnu vec a tou je sloboda a demokracia. Tu, vo Veľkej Británii musí spoločnosť vidieť, že sme národ, ktorý sa nedá a bojuje za svoje práva a za svoju budúcnosť. A to je úlohou našej strany Roma labour Group v Anglicku.

Ako sa vám podarilo založiť rómsku stranu v Anglicku?

Strana bola založená za podpory mojich britských kolegov v parlamente a za podpory politických predstaviteľov, s ktorými sa poznám 18 rokov a s ktorými som v úzkom kontakte. Práve oni prišli s návrhom, aby sa založila rómska strana a tak sme ju spoločne s mojimi rómskymi kolegami aj založili.

Čo si myslíte o situácii Rómov na Slovensku a v Čechách?

Mám z toho dosť rozporuplné pocity. Akoby všetko bolo na vážkach v týchto časoch. Situácia je zlá a rúti sa to k horšiemu. Zo dňa na deň silnie fašizmus a nikto nevie, nedokáže ho zastaviť alebo zrušiť fašistov. A to je veľké nebezpečenstvo pre všetkých a zvlášť pre Rómov, ktorí ako prví sú na rade a to po celom svete.

 

Karel Adam: NEBOL INÝ SMER, LEN BYŤ MUZIKANTOM

 

Na Slovensku máme viacero rómskych muzikantských rodín, ktoré už niekoľko generácií hrajú aj rómsku tradičnú muziku, folklór. Každá takáto rodina má svoju vlastnú históriu. Muzikantstvo u rodiny Adamovcov prešlo na troch synov. Dá sa povedať, že hranie nie je pre nich len prácou, ale aj zmyslom ich života. O svojej ceste muzikanta nám prezradil viac Karel Adam, ktorý hrá na husliach skoro celý svoj život.

ROMED

Odkiaľ pochádzate a kde ste vyrastali?

Narodil som sa v českých Pardubiciach, pretože rodičia tam pracovali. Bolo to začiatkom 60-tych rokov. Potom sme sa vrátili domov a otec býval v Sečovciach. Tam som chodil aj do školy. Boli sme traja súrodenci, ale medzi nami boli veľké vekové rozdiely. Môj brat bol najstarší a medzi nami bol vekový rozdiel 24 rokov. Potom som mal ešte jednu sestru, tam bol rozdiel 22 rokov. Taký vekový rozdiel bol medzi nami z toho dôvodu, pretože počas druhej svetovej vojny mojej mame zomreli deti na brušný týfus. Zomreli vo vojnovom čase a ja som sa narodil už po vojne.

Aká bola vaša rodina?

Otec pochádzal z muzikantskej rodiny, hral na cimbale, tiež hral na husliach. Nie vždy však bolo dosť hrania pre Rómov, tak otec chodil aj do práce. Robil všetko preto, aby rodine nič nechýbalo, aby deti nehladovali, tak musel aj pracovať.

Chodil však aj hrávať, aj keď nebol profesionálnym muzikantom, peniaze čo takto zarobil sa zišli, bolo to prínosom pre našu rodinu.

A čo súrodenci, ako to bolo s muzikou u nich?

Starší brat bol cimbalista. Učil ho jeden pán z Maďarska a môžem povedať, že to bol veľmi dobrý muzikant. On bol takým medzníkom u nás, od ktorého sa potom odvíjalo ďalej naše hranie, či už sme boli menší alebo aj keď sme boli starší. Ten pán nás dal do laty, ako sa zvykne povedať. Každý deň sme museli hrať. Prišiel, sadol si za cimbal a všetko nám ukazoval, ako sa má hrať. My sme však mali aj takého staršieho Róma, my Rómovia sme ho nazývali karmeštrom. To bol taký človek, ktorý akoby viedol tých rómskych muzikantov. Ovládal noty, pripravil celý repertoár a hovoril im, ako majú hrať. Dnes sa tomu hovorí, že dirigent.

Kedy ste teda dostali svoje prvé husle?

V mojej rodine každý chlapec berie husle do ruky, keď má 4,5 rokov. Ja keď som mal 5 rokov, vtedy mi otec dal do rúk husle, ťahal som sláčikom ako dieťa. Nevedel som čo to je, no každý deň mi ukazoval viac a viac. Zaujímavé ešte bolo, že som nechcel hrať len podľa sluchu. Vtedy bola taká tradícia, že sa učilo bez nôt, no moja mama bola tá, ktorá povedala, že on musí poznať noty, aby bol taký dobrý muzikant ako ujo Dani. U Rómov je taká filozofia, že muži, ak je muž, môže byť muzikantom. Možno to neplatí všade, že sú aj výnimky, kedy aj dievča môže, ale mne sa viac páči ak hrá muž a nie žena.

Vy ste na rozdiel od svojho otca už získali aj hudobné vzdelanie…

Chodil som aj do hudobnej školy, ale nebola tam dobrá úroveň vtedy, tak nás učil ten karmešter, aby sme spoznali ten nástroj, ktorý sa chceme učiť.

Keď som bol dieťa, nechcel som hrať. Vždy som niekam ušiel, nechcel som hrať. Vždy som si však musel nájsť aspoň jednu, dve hodiny na to hranie. Nechcel som hrať na husliach. Viac ma lákalo chodenie po vonku, za kamarátmi. Nie, nechcel som hrať. Zmenilo sa to až po tom, čo prišiel ujo Dani a on mi ukázal, ako krásne sa dá hrať a vtedy som už na tie husle chcel hrať. Sám som si bral husle, sám od seba som cvičil všetko, čo mi povedal. Vedel pekne so mnou rozprávať a ja som vtedy zistil, aké to je hrať na husliach, aký krásny zvuk husle majú, tak som si obľúbil tento nástroj.

Neskôr ste absolvovali aj konzervatórium v Košiciach…

Keď som mal asi 15 rokov, išiel som na prijímacie skúšky na konzervatórium. Išiel som, zahral som to, čo bolo treba a nerobil som si z toho nič. Po 2, 3 hodinách, kedy som tam zahral, bolo vyhodnotenie. Bolo tam napísané, že Karel Adam je prijatý na štúdium na konzervatóriu. Ja som mal najviac bodov. Vtedy bolo konzervatórium len v Košiciach a v Bratislave. Môžem povedať, že v tom čase chodilo na konzervatórium veľmi málo Rómov. Keď som ja nastúpil, tak so mnou chodili možno ďalší dvaja. Bola to taká novinka pre mňa, no Rómovia sa len ťažko mohli dostať na tú školu. Môžem povedať, že tam bola taká úroveň, že kto slabšie hral, nie kto nevedel hrať, no kto slabšie hral, tak sa tam nedostal.

Chcel som študovať klasickú muziku, pretože otec aj brat mi hovorili, že sa to musím naučiť, inak zo mňa nebude dobrý muzikant. Klasická muzika je pekná, ale povedal by som, že je to taká strojová muzika. Nehovorím, že nie sú muzikanti klasickej muziky, ktorí sú špičkoví aj v rámci celého sveta známi a hrajú krásne. Ale nezahrajú tak, ako Rómovia. S takým citom, srdcom a takto sa to dá zahrať v rómskej muzike. Zoberme si len také rómske halgató, ak v ňom nie je srdce, ten štýl, ktorým Rómovia hrajú, nestojí to potom za veľa.

Ako sa odvíjal váš život po skončení školy?

Keď som doštudoval, nastúpil som na povinnú vojenskú službu. Slúžil som v Topoľčanoch v jednej posádkovej hudbe. Bol som tam dva roky a keď som sa vrátil domov, išiel som na konkurz do filharmónie. Brat mi povedal, aby som tam nešiel hrať klasickú hudbu, ale ja som to chcel, pretože mne sa to veľmi páčilo. Tak som tam išiel a vtedy to bolo tak, že to nedopustili. Len veľmi málo Rómov hralo vo filharmónii a ja som sa tam nedostal. Začal som teda robiť folklór. Profesionálne som hral v nerómskom súbore. Neboli vtedy iné možnosti, tak som hral v súbore Východniar. Bol to veľmi dobrý súbor, dobrý slovenský folklór. Boli sme tam celá rodina a po nejakom čase, kedy sme tam boli asi 10 rokov, som už nechcel robiť folklór. Tak sme začali hrať profesionálne, ale už sami pre seba, cez agentúru Pragokoncert. Išli sme do Prahy, tam sme hrali v hoteli, robili sme muziku, akú sme chceli. Všetko sme tam robili. Filmovú muziku, klasiku, rómske veci. Všetko, čo bolo pre ľudí potrebné. Chodila tam klientela z celého sveta.

Medzitým ste sa oženili a prišli deti…

Áno, potom sa nám narodilo prvé dieťa. Mám takú fotografiu, na ktorej má malý Karol ako 3,4 ročný, husle v rukách. Presne tak, ako to so mnou robil môj otec. Tiež som dodržiaval tú tradíciu.   Mám troch synov. Jeden z nich, najstarší, hrá na husliach, jeho som už poslal trošku ďalej. Nie len na konzervatórium, ale aj na Vysokú školu muzických umení v Bratislave. Tam úspešne doštudoval, takže má najvyššie vzdelanie. Druhý syn hrá na kontrabase a tretí, najmladší, hrá na viole. Tiež skončili konzervatórium a hrajú spoločne, takže je to taká dynastia Adamovcov.

Museli ste presviedčať svojich synov aby hrali na hudobný nástroj?

Ani jedno dieťa to nechce. Je to veľmi ťažká práca, učiť sa hrať na hudobnom nástroji. Žiadne dieťa to na začiatku nechce, ale postupne, ak ho k tomu človek vedie, to nehovorím, že treba dieťa biť, nútiť, pretože ak už niekto bije deti, určite z nich nič nebude. Je treba im pekne dohovárať a ísť na to postupne. Tak to bolo aj v mojom prípade. Tiež som nechcel hrať, ale postupne to išlo, rozprával sa o tom som mnou otec, brat a tak som prišiel na to, že je to veľká krása, ak viete hrať na nejakom hudobnom nástroji. Tak to bolo aj s mojimi chlapcami, ale vždy som v nich videl ten talent, dar, ktorý v sebe majú. Takže ja som chcel aby boli hudobníkmi, no aj oni sami na sebe pracovali. Dnes všetci traja spolu so mnou a inými hudobníkmi fungujeme ako kolegovia.

Nikdy ste si nepripustili ani myšlienku, žeby ste sa venovali niečomu inému?

Bolo to jednoznačne určené, že ty budeš hrať a na to som sa ja zameral. Nebol iný smer, len byť muzikantom. Tak to bolo a otec mi to tiež hovoril. Môžeš byť lekárom, ale aj lekár ide za muzikantom. Aj iný odborník si chce dať niečo zahrať nie? Tak takáto filozofia bola u nás doma, že pre nás, pre Rómov, bola najlepšia profesia byť muzikantom.

Šani Sássi: Najlepšie sa mi spieva v rómskom jazyku

V rodine Sássiovcov z Košíc sa hudobné nadanie dedí z otca na syna, už dlhé roky. Šaniho Sássiho vnímame v umeleckom svete dlhší čas. Už jeho pradedo patril medzi uznávaných huslistov, od ktorého sa chodili učiť aj muzikanti z Pešti. Hudbou u Sássiovcov žije doslova celá rodina. So Šanim koncertujú už aj jeho dvaja synovia.

Jarmila Vaňová

Ako si sa dostal k hudbe a k spevu?

Som samouk, ale naučil som sa hrať od veľmi profesionálnych muzikantov. Strašne veľa skúseností som získal z toho hľadiska, že som sa stretával s  najlepšími muzikantmi a práve od nich som pochytil ďalšie veci, ktoré som objavoval. Až keď som sa s nimi začal stretávať, pochopil som, čo to je vlastne tá hudba. Lebo človek to môže mať v sebe, ale zase aj v tej hudbe sú pravidlá. A tie pravidlá sa  treba naučiť, toto je základ.

Čomu si sa teda venoval profesionálne okrem hudby?

Ja som sa venoval prevažne športu. Bola hudba, ale potom prišiel šport. Robil som profesionálne kulturistiku, dnes sa tomu hovorí body building a venoval som sa tomu profesionálne. Sorry nechcem to hovoriť, ale bol som 2 razy majstrom sveta v kulturistike.

Aký bol dôvod na ukončenie takej veľkej športovej kariéry?

Musel som skončiť, pretože som mal problémy s chrbticou. Práve tieto zdravotné problémy mi už nedovolili venovať sa tomu športu.

Čím sa živíš dnes?

Dnes sa živím viac menej hudbou, ale popritom aj pracujem.

Ako sa vyvíjala vaša hudobná kariéra? Spomeň aj niekoho s kým si hral, spieval, či inak spolupracoval.

Takto. Začal som v Košiciach a čo sa týka hudby, to meno v Košiciach asi  každý pozná. Volá sa Ľudovít, volajú ho rómskym menom Davles. Tento ma zobral k sebe ako speváka. S ním so pracoval asi 3 roky a potom som sa dostal k menu Marián Čekovský. A dodnes sa samozrejme stretávame, hráme spolu a môžem ďakovať Mariánovi Čekovskému, že ma uviedol do šoubiznisu ako takého. Spoznal som, vďaka Čekymu, veľa skvelých muzikantov na Slovensku, za čo som mu veľmi vďačný.

Ovplyvnil ťa teda Čekovský v tvorbe alebo vo vnímaní muziky?

Vo vnímaní určite v tvorbe samozrejme tiež. Čeky je vynikajúci muzikant, cíti to niekedy ešte viac ako my Romovci, fakt prisahám. Čeky je akože blázon, v úvodzovkách. On mi otvoril tú cestu k ľudom. On vedel kto som ja, preto ma zobral k sebe. Keď ma prvýkrát počul, tak okamžite povedal: ty budeš v mojej kapele.  A dodnes som s ním.

Teraz som si založil aj svoj vlastný band, Šani Sássi band, kde spolupracujem s menami ako Eugen Botoš, vynikajúci muzikant, ktorý dnes dobyl Ameriku, klobúk dole, prisahám. Je tam veľmi veľa ľudí. Ondrej Krajňák, Milo Suchomil, Vlado Tariška, no to sú všetko prepojení romovskí muzikanti s nerómskymi muzikantami, ale to je jedna celá banda.

Čo vás teda spája všetkých týchto ľudí, aký štýl muziky aká hudba? 

Funky muzik, jazz s funky muzik.

Máš ešte nejaký sen? 

Takto. Sny sa mi  už splnili. Mám krásnu rodinu, krásnu manželku, s ktorou žijem 30 rokov.

Tak to je naozaj pekné.

Fakt. A druhá vec, ešte nie sme zobratí. Dúfam, že raz to príde. Ale ide o to, že jedna vec je, že už mám tú rodinu a druhá vec, čo sa týka muziky, samozrejme, každý má sen urobiť si vlastný album, na ktorom pracujem aj ja teraz. A pracujem fakt s tými menami, ktorých som vymenoval a dúfam, že sa mi to podarí a budem pokračovať ďalej v tej hudbe, ktorú ja cítim a ktorú ja chcem dávať ľuďom.

Aký máš vzťah k rómskemu jazyku? Čo pre teba znamená tento jazyk? Hovoríš ním, spievaš…

Samozrejme, že spievam. Rómsky jazyk? Veď to je môj materinský jazyk. Najviac pozitívny jazyk pre mňa. Najlepšie sa mi spieva v rómskom jazyku. Lepšie ako v slovenčine, lepšie ako v angličtine. Určite. Lebo to je môj jazyk.

 Prajem tebe ale aj tvojím šikovným synom veľa zdravia a šťastia, veľa úspechov vo vašej tvorbe, aby ste nás ešte dlho tešili svojimi piesňami.

 Ja ďakujem, pozdravujem všetkých dobrých ľudí a hlavne našich Rómov.

Aven saste bachtale.

Rozhovor s Karolom Adamom, riaditeľom divadla Romathan

Karol Adam ml. má 39 rokov. Pochádza z významnej muzikantskej rodiny Adamovcov. Absolvoval Konzervatórium v Košiciach.  Následne na to Vysokú školu muzických umení v Bratislave u profesora Petra Michalicu. Je pedagógom na Konzervatóriu na Požiarnickej ulici v Košiciach, ktoré je zamerané na rómsku kultúru. Od júna 2016 je povereným riaditeľom rómskeho profesionálneho divadla Romathan v Košiciach.

ROMED

Divadelná sezóna 2016/2017 v divadle Romathan začala  pod vašim vedením. Váš otec, ktorý dlhé roky zastával post riaditeľa divadla Romathan, odišiel do dôchodku.

Bol som poverený riadením divadla Romathan  predsedom Košického samosprávneho kraja, ktorý je zriaďovateľom nášho divadla. V divadle Romathan sa pohybujem dlho, dá sa povedať, že od svojich 18-tich rokov. Už počas štúdia na Vysokej škole  múzických umení v Bratislave, som zároveň aj pracoval v tomto divadle. Bol som veľmi dlho ako člen orchestra a toto je silne späté s mojim životom. Taktiež som ale tiež odchádzal do rôznych iných divadiel, kde som pôsobil ako stážista. Bolo to napríklad v Slovenskom národnom divadle, či v Štátnom divadle v Košiciach, ale stále u mňa bola túžba vracať sa do nášho divadla. Asi aj preto, že som Róm a prežil som v ňom svoju mladosť, takže vždy som sa rád vracal do tohto, pre mňa krásneho umeleckého stánku.

Máte nejakú víziu ohľadom divadla Romathan alebo v čom vidíte váš najväčší prínos pre toto divadlo?

Pre umelca sú jednak aktuálne vízie, ktoré vychádzajú z diania, potrieb, či udalostí, takže stačí aj malý podnet a prichádzajú stále nové vízie. Človek sa neustále niečím inšpiruje. Je to aj dobou,  možno aj životom, skúsenosťami a tak podobne.  Samozrejme mám svoje predstavy, ktoré by som chcel naplniť, pretože v tom umeleckom svete, či v divadelnom sa dá vždy niečo nove objavovať, dá sa stále niečo vylepšovať a tak sa približovať k nejakým métam. Určite nie sme bez vízií, či jasného smerovania.

Čo je pre vás teda najdôležitejšie pokiaľ ide o divadlo Romathan? Ako by sme mali vnímať vôbec ako národnostná menšina vlastné divadlo? Pretože aj dnes, po mnohých rokoch je to jediná profesionálna kultúrna inštitúcia, ktorú rómska menšina na Slovensku má.

Bol by som rád, keby si Rómovia uvedomili alebo aspoň tí, ktorým leží na srdci rómska kultúra a jej rozvoj, že divadlo Romathan je profesionálne divadlo, profesionálna kultúrna inštitúcia. Mali by sme byť na ňu hrdí, mala by to byť pre nich pýcha o ktorú by sa mali aj zaujímať. Mali by sa v tom aj nejako angažovať, tak ako to robia aj iné národnostné menšiny na Slovensku, ktoré majú radi svoje kultúrne inštitúcie, na ktoré sú pyšní. Kultúra vychádza z identity národa. Je to veľmi dôležitý aspekt a my predsa máme veľmi krásnu kultúru, máme krásne tance, veľmi krásnu históriu, veľmi krásny jazyk a som veľmi rád, ze všade kde som pochodil svet, keď poviem, že máme na Slovensku v Košiciach profesionálne rómske divadlo, tak sú z toho v nemom úžase a obdivujú to.  Pretože je to v podstate rarita a tiež naša pýcha. Kultúra spája národy a taktiež vďaka divadlu Romathan dokážeme aj tú bariéru medzi majoritou a medzi Romami zlomiť, aby to spolunažívanie bolo lepšie ako je.

Ako by znel váš odkaz Rómom?

Rómovia. Každý vie, že máte radi hudbu, tanec, spev a máte obrovské nadanie od Boha, ale ako vieme, nestačí mať len to nadanie, ale treba na sebe tvrdo pracovať. Práve toto my robíme v divadle Romathan a preto by som vás chcel pekne poprosiť, aby ste sa viac zaujímali o svoju kultúru a aby ste sa vôbec nehanbili ani nebáli toho, že je to niečo zlé, alebo zastaralé. Divadlo Romathan je vaša umelecká inštitúcia, ktorá má pre vás otvorené dvere a stále bude mať. Aven savore saste the bachtale.