Jarmila Vaňová

11.11.2018

Betka nemala nikdy vlastné bývanie. Dnes žije v nelegálnej osade v chatrči a má 10 detí. Najmenšie dieťa má niečo viac ako rok a vzhľadom k tomu, že má vážne zdravotné problémy, je od narodenia umiestnené v ústave. Betka to chápe a rozumie tomu, že nemá pre najmladšie dieťa vhodné podmienky na život. Chápe to až do takej miery, že keď ho už mala aj skoro po roku doma a dieťa bolo stále viac a viac chorľavé, rozhodla sa ho vrátiť naspäť do ústavu. Pre jeho dobro, nie pre svoje. Samozrejme, že ako matke jej to bolo a je veľmi ľúto a urobila tak so slzami v očiach, o ktorých som ani na chvíľku nezapochybovala, žeby boli neúprimné.

Zvyčajne to tak v rómskych rodinách býva, že ak je rodina viacpočetná, neujde sa všetkým deťom rovnakým dielom. Tak to bolo aj u Betky. Kým žili rodičia v paneláku, mohla tam žiť aj ona. Dokonca si nežili vôbec zle a o tom, svedčí aj Betkino správanie, slušnosť a pokora s akou žije a stará sa o svoje deti. Napriek tomu jej život je jedným z mnohých životov rómskych žien na Slovensku, ktorý by nechcel žiť nikto. Nie je len ťažký, ale chvíľami priam až neúnosný. Je potrebné nájsť kopec sily v sebe samej, aby to jedna žena všetko zvládla. Po smrti rodičov byt ostal inému súrodencovi a Betka sa ocitla s rodinou na ulici. Riešení priveľa nemala, nakoľko boli bez prostriedkov a bez práce, dokonca aj bez rodiny, ktorá by dokázala pomôcť. A tak sa zobrali a odišli na miesto, kde civilizáciu predstavujú jedine tak ľudské bytosti. Pozbíjali si s druhom chatrč a žijú v nej už možno aj 5 rokov. Bez vody, elektriny, cesty, bez všetkého. Majú len seba samých a pár najnutnejších vecí. Minimalizmus chudoby. Život k Betke bol nanajvýš krutý, pretože okrem chudoby a choroby najmladšieho dieťaťa, má choré aj ďalšie deti. Určite by padla otázka, či skonštatovanie, načo má toľko detí, ak takto žije. To však nerieši problém tejto rodiny a ani problém tejto mladej ženy, naviac, mnohé rómske ženy z chudobných lokalít nedokážu, nemôžu, nevedia riešiť, či nejako ovplyvňovať svoju reprodukciu, nakoľko tieto otázky prichádzajú často neskoro, ak vôbec na ne dôjde rada popri otázkach týkajúcich sa každodenného prežitia.

Ak by ste prišli k Betke na návštevu, len málokedy sa stane, že nie je navarené. Deti chodia do škôl a Betka je obetavá mama, ktorá však potrebuje občas oporu, hoci len morálnu a tú asi najviac. Niekedy sa žiada uvoľniť zo seba všetku tú ťažobu, frustráciu, stres. Občas všetci túžime byť slabými, pustiť slzu úľavy, pochopenia., mať pocit, že máme spriaznenú dušu v inom človeku. Ak ste svedkami týchto procesov, udalostí, stávate sa priateľom, ktorý dáva inému svoj čas, nie peniaze. Betka ich nikdy nepýtala a ani nechcela. V podstate nikdy nič nepýtala. To ja som sa pýtala aj na veci, ktorými ma ona nechcela zaťažovať. A tak sa dozviete, že nemá čím kúriť a keď niet čím v zime kúriť, páli sa šatstvo. Tak sa dozviete, že staršie deti spia už oddelene, pretože ako hovorí Betka, dievčatá potrebujú súkromie, nemôžeme byť všetci v jednom priestore. Ak sa pýtate a ste všímaví, dozviete sa mnoho. Nesmiete však byť plní predsudkov a nemôžete odsudzovať niekoho, kým nežijete jeho život aspoň jeden deň. Keď prídem k nej, tak mi ukazuje ako si to prerobili. Pochválim ju a poviem pár povzbudzujúcich slov. Opýtam sa, či majú deti teplé oblečenie a ako sú na tom. Betka potrebuje často počuť, že to zvládne, že je silná, že jej situácia ohľadom bývania sa určite zmení k lepšiemu, len ešte musí vydržať. Doteraz využila všetky možnosti, ktoré mala. Nie je ich veľa, ale predsa len niektoré sú. Spoločným menovateľom týchto možností je však čas. Musíte počkať. Tak čaká. Chápe, že procesy tejto krajiny sú občas komplikované a že chudoba je niekde na konci záujmu väčšiny. Pokiaľ ide o hygienu, či vhodné podmienky bývania, určite sa tu porušujú všetky normy a predpisy týkajúce sa zdravého bývania.

S Betkou som zažila jeden víkend mimo jej prostredia. Bol to víkendový pobyt pre ňu a jej dcérku, spoločne s inými rodinami. Pre mnohých bežná vec ako ubytovnie v hoteli, tečúca voda, sprcha, riadna posteľ, čisté prádlo, kvalitné jedlo, ba dokonca aj welnes. Bolo toho tak priveľa na ňu, že často sa jej leskli oči od sĺz dojatia, šťastia. V takýchto chvíľach sa slová akoby zasekli v hrdle a nešli von. Nebolo ani treba, chápala som, pretože poznám jej život a jej príbeh. Bol to pre Betku sen, tajná túžba, bolo to akoby sa na dva dni stala plnohodnotným človekom, rovnocenným. Veľmi rýchlo sa adaptovala a jej dcérka na začiatku nedôverčivá a utiahnutá, po dvoch dňoch šantila a usmievala sa. Deti sú naozaj zázračné stvorenia. Po dvoch dňoch sme išli domov a Betka sa nelúčila len s novými priateľmi, ale v tichosti sa lúčila aj s hotelovou izbou v ktorej sa možno po dlhých rokoch strádania dobre vyspala, odpočinula, nabrala nové sily, do krutej reality svojho života. Viezla som Betku s jej dcérkou domov. Keď sme prišli do ich lokality, jej dcérke sa rozžiarili oči šťastím. Bola šťastná, že je doma. Chatrč a priestor kde vyrastá, je predsa jej domovom. Kolobeh života však ide ďalej. Záleží mi na Betke a na jej rodine. Rada by som ich raz videla bývať v riadnom byte, kde nezateká voda, nefúka vietor, kde nebude sporák bez dreva a kde deti budú mať dostatok oblečenia, jedla, hračiek a všetkého čo deti majú mať. Aj dnes však majú lásku a starostlivosť svojej mamy a to je dobrá devíza na lepší život.

Chýba vám v tomto príbehu manžel, či partner Betky? Aj mne.

Jarmila Vaňová  18.8.2018

Pre rómsku komunitu je osobitne dôležitý pocit spolupatričnosti. Najdôležitejšou prioritou v živote Rómov je rodina. Široká rozvetvená rodina poskytuje všetky vedomosti a zručnosti potrebné v komunite na prežitie, v týchto intenciách usmerňujú starší členovia mladších príslušníkov rodiny. Na rozdiel od malej mononukleárnej rodiny typickej pre majoritnú spoločnosť je rómska rodina v skutočnosti veľkorodinou, ktorá predstavuje súžitie širokého spoločenstva dvoch až troch generácií. Rodina je mnohopočetná, do takejto veľkorodiny (rodinného klanu) patria napr. aj všetci príbuzní žien, ktoré si zobrali za manžela muža z tejto rodiny. Veľkorodina predstavuje základnú sociálnu jednotku, v ktorej sa určuje rodinný pôvod detí menom po rodičoch. Každý člen v rodine má svoje miesto. Rómovia veľkú úctu prejavujú matkám, vážnosť a úctu má aj stará matka a starý otec, ktorých ostatní členovia komunity na slovo počúvajú. Jedným z hlavných znakov veľkorodiny je sociálna solidarita, spájajúca navzájom všetkých členov rodiny. V rodine ostávajú mládenci a dievčatá ktorí nevstúpili do manželského zväzku, rovnako ako siroty a najstarší členovia rodiny. Chorí a starí ľudia sú doopatrovaní v rodine, kde vyrástli, a len zriedkavo sa stáva, že takíto odkázaní členovia sa dostanú do nemocnice alebo do domova dôchodcov. Pocit spolupatričnosti je taký silný, že chorý človek nikdy nezostáva sám: keď je hospitalizovaný, zostávajú členovia rodiny alebo aspoň manželka ak ide o manžela spolu s chorým v nemocnici aj cez noc. Členovia rodiny mu prinášajú domácu stravu a sú každú možnú voľnú chvíľku s ním. Jedinec z tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám ani doma, ani v nemocnici, ani na smrteľnej posteli.

Štruktúra rómskej society je prísne hierarchizovaná a navonok uzavretá, so záväznými povinnosťami jej členov a jej následnými sankciami pri nedodržaní vnútorných pravidiel komunity. Hlavou a nositeľom prestíže je otec rodiny. I keď reprezentuje rodinu navonok a je oficiálnym predstaviteľom rodiny v uzavretej osade je hybnou silou matka, ktorá rozhoduje o financiách, vybavuje administratívne záležitosti na úradoch, dokonca vyberá partnerov pre svoje deti. Žena je vždy zodpovedná za chod domácnosti, rovnako ako za zabezpečenie dostatku jedla pre rodinu. Dôležité je aj poznanie, že práve matka rozhoduje o vzdelávaní svojich detí. V rómskej rodine žena ako matka zohráva dôležitú úlohu. Ak však nemôže mať deti, je neplodná, je v tejto societe na poslednom rebríčku spoločenského hodnotenia.

Rómovia boli v čase kočovania celkom nezávislí na okolitej spoločnosti, ale vo vnútri rodiny boli na seba naopak veľmi naviazaní a závislí. Rodina bola zdrojom obživy, mala funkciu vzdelávaciu, (chlapci sa učili v rodine remeslu, dievčatá sa učili starať sa dobre o deti a o manžela) a tiež funkciu ochrannú sociálnu (nikto nezostal sám, o všetkých bolo postarané), psychologickú (všetky problémy sa riešili spoločne) i ekonomickú (poskytovala obživu pre všetkých). Rómovia žili zo svojou širšou rodinou spoločne v jednej osade alebo štvrti a okrem pokrvného príbuzenstva ich spájali aj rodinné tradície a vzájomná solidarita. Najväčším trestom pre Róma bolo jeho vyhnanie z rodiny, pretože tým strácal všetky sociálne i ľudské istoty.

Postavenie ženy – matky v rómskej rodine je veľmi dôležité. Na nej závisí každodenný život rodiny. Stará sa, o to, aby deti neboli hladné, aby boli zdravé a veselé. V tradičnej rómskej komunite opúšťalo dievča pôvodnú rodinu vo veku okolo 14 rokov. Predpokladalo sa, že jej rodičia dali takú výchovu, aby dokázala sama zvládnuť všetky potrebné domáce práce. Výchova dievčaťa ďalej pokračovala u svokry, ktorá mladú nevestu musela doučiť všetkému, čo ju nenaučila matka a tiež musela dbať o to, aby prispôsobila správanie mladej nevesty požiadavkám a povinnostiam v jej novom domove.

Mladá žena bola považovaná za dospelú gazdinú len vtedy, ak mala 2 – 3 deti. Až vtedy bolo zvykom, že sa mladí manželia niekedy už aj osamostatnili. Dovtedy však musela prijať a osvojiť si zvyky novej rodiny, vrátane prípravy jedál a stolovania. Nepísaným pravidlom bolo, že prvý dostal jedlo vždy otec – hlava rodiny, po ňom synovia a nakoniec to boli dcéry a žena – matka. Okrem domácich povinností musela žena –matka obstarávať aj obživu. A to najmä tak, že chodila k sedliakom do služby, predávala kováčske výrobky svojho muža. Žena matka mala omnoho viac povinností ako muž – otec. V rodinnej hierarchii olašských Rómov má žena – manželka druhé miesto. Jej najdôležitejším poslaním je starostlivosť o domácnosť a výchovu detí. Ak je to potrebné, musí rodinu zabezpečiť aj finančne.

Rómska rodina mohla prežiť len vďaka veľkej súdržnosti rodiny. Pojem rodina má u Rómov oveľa širší záber ako v ponímaní majoritnej spoločnosti. Rodina sa nemohla trieštiť alebo rozhádať v zásadných otázkach prežitia a Rómovia tento kultúrny aspekt majú doslova zakódovaný aj dnes. Aj dnes si rodina pomáha, najmä na vidieku, aj keď už nie v takej miere ako voľakedy.

V rómskej komunite je prirodzené sa deliť o jedlo, či potraviny. Nie je hanbou si ísť od rodiny vypýtať jedlo alebo peniaze ak je rodina v núdzi. Je to prirodzený jav v rómskych komunitách. Vzájomná pomoc vo všetkých závažných životných situáciách v rodine je samozrejmosťou. Aj to je jeden zo spôsobov ako prežiť v čase, keď väčšina Rómov v osadách je bez práce, bez vzdelania, sú sociálne vylúčení a odkázaní na sociálne dávky zo štátneho systému. Najstarší brat (baro phral) má v tradičnej rómskej rodine pevné postavenie – je výchovnou autoritou pre svojich mladších súrodencov a v prípade potreby je povinný ich aj živiť. Najmä vtedy ak zomrie v rodine otec, stáva sa tak hlavou rodiny a rozhoduje aj o tom, či sa matka môže znovu vydať. Najstaršia sestra (bari pheň) – jej rola nie je tak presne definovaná ako rola najstaršieho brata. Pri väčšom počte detí v rodine musela veľmi pomáhať pri starostlivosti o malé deti. Tej sa ujímalo mladé dievča už vo veku 8-9 rokov (matka chodila po dedinách za prácou, bolo nutné aby sa o deti niekto doma postaral. Okrem starostlivosti o mladších súrodencov tiež upratovala, prala, varila. Najstaršiu sestru neposielali rodičia do školy práve kvôli týmto domácim povinnostiam. Dievča sa tak pripravovalo na úlohu manželky, nevesty a matky. Najstaršia sestra (spolu s najstarším bratom) sa tiež starajú o starnúcich a chorých rodičov.

Pre rómsku rodinu bolo nemysliteľné dať deti do detského domova, alebo dať rodičov do domova dôchodcov. Dnes je situácia iná, najmä vo väčších mestách už rodina nie je tak súdržná ako predtým. Tiež veľa detí sa ocitne v detských domovoch, pretože matky najmä samoživiteľky starostlivosť o deti a ich výchovu bez pomoci širšej rodiny už nezvládajú.

Oda dženo mardo, so ačhiľa čoro, oda mek goreder, so hino korkoro (Zle je tomu, kto je chudobný, ešte horšie tomu, kto je sám), hovorí staré rómske príslovie. Rodina mala v živote Rómov odjakživa veľký význam. Najviac sa tešili deťom, ktoré boli pre nich bohatstvom a šťastím. Vravievali: Nane čhave, nane bacht! (Ak nie sú deti, nie je šťastie!) Otec bol síce autoritou, ale každodenný život rodiny závisel často na matke: ona vzala mužove výrobky a tovar ponúkala gazdom a gazdinám nielen vo svojej obci, ale peši navštevovala aj okolité dediny. Za výrobky dostala niekedy peniaze, častejšie ich však vymieňala za zemiaky, múku, fazuľu či iné potraviny alebo obnosené kusy šatstva pre početnú rodinu. Bývali dni, kedy bol muž bez práce, peniaze sa minuli a rodina hladovala. Vtedy matka deň čo deň predpoludním obchádzala gazdiné v obci a pýtala od nich trochu jedla. To, čo dostala, doniesla domov, zohriala a predložila hladnej rodine. V ten deň to bývalo často prvé a zároveň posledné jedlo. V zime, keď nebolo čím zakúriť, chodievali rómske ženy k železnici na kúsky uhlia, ktoré kde-tu popadali z vagónov.

Je známe, že Rómovia milujú svoje deti. Rómskym matkám záleží hlavne na tom, aby ich deti neboli hladné. Viac sa venujú najmä prvým deťom, ktoré keď dorastajú, starajú sa o svojich mladších súrodencov. O vzťahu detí k rodičom hovoria rómske príslovia: Šun le dades, bo chaľa buter maro sar tu! (Počúvaj svojho otca, pretože zjedol viacej chleba ako ty!). Deti nerady odchádzajú od svojich rodičov ani potom, keď sú dospelé a založia si svoje rodiny. Mimoriadnu úctu prejavujú Rómovia svojej matke.
(Text z bakalárskej práce Kultúrne aspekty v stravovaní Rómov, autorka Jarmila Vaňová)

 

Jarmila Vaňová 7.3.2018

Máme tendenciu nevyjadrovať sa veľmi k spoločenským témam, ktoré nie sú výsostne rómskeho charakteru, pretože si myslíme, že sa nás až tak netýkajú, alebo nám kedysi povedali, že je to tak správne a že ak sme Rómovia, tak len k rómskym záležitostiam. Možno to vyplýva aj z toho, že sme považovaní za občanov druhej kategórie a mnohí cítime, akoby to nebol „náš boj“, pretože občianske práva nám veľa nehovoria, nestotožnili sme sa s nimi natoľko, aby sme silno cítili krivdu, ak sa niečo zlé udeje nevinným. Jasné že ju ale cítime a sme mnohí aj empatickí a je nám to ľúto. To je prvá fáza, kedy máme pocit, že sme si tak splnili občiansku povinnosť alebo pocit občianstva. Potom však prichádza druhá fáza, kedy si povieme sami sebe, ale aj navzájom medzi sebou, že to predsa nie je náš boj, naša starosť, že „toto“ si musia vyriešiť gadžovia sami. Naďalej však nasávame informácie rôzneho druhu, kedy začneme pochybovať o mnohom a cítime opodstatnený strach z vecí, ktoré sa udiali a dejú. Vecí, ktoré sa dotýkajú vraždy dvoch mladých ľudí a všetkého čo medzitým vyšlo na povrch. Je ťažké byť aktívnymi a stať sa súčasťou diania, ak sme považovaní za najhoršiu časť tejto spoločnosti. Ak vieme, že tá spoločnosť nás roky odsudzuje aj za veci, za ktoré nenesieme žiadnu zodpovednosť. Napriek tomu nám ju veľakrát pripisovali. To my sme mohli za to, že Slovensko neprosperovalo tak, akoby všetci chceli, to my sme tí, ktorí bránia tejto krajine zaradiť sa medzi úspešné krajiny Európy, to my sme tí paraziti, čo vyciciavajú tento štát, to my sme na vine, že…A väčšinová spoločnosť tomu všetkému tlieskala. Odobrovala reštrikcie, nie riešenia, vinila najslabších z toho, že vôbec existujú. Tá istá spoločnosť dnes volá po pravde, ale chce naozaj tú pravdu aj počuť alebo len tie časti pravdy, ktoré jej momentálne vyhovujú. Ak sa už ako spoločnosť očisťujeme, vyzlečme sa do naha. Nelejme si čistého vína.
Keď sa konali policajné razie v rómskych osadách, ako Moldava nad Bodvou, či Vŕbnica, koľkí ste tomu tlieskali. Keď bili a šikanovali na policajnej stanici rómske deti, do akej miery vás to zasiahlo? Keď policajt vystrieľal rómsku rodinu, bolo vám jej ľúto? Keď nedávno vodič zrazil rómske deti, prejavili ste mnohí štipku ľudskosti? Keď vystúpil minister Kaliňák v uniforme so svojim dvihnutým prstom v rómskej osade, koľkí ste mu tlieskali., keď premiér Fico povedal v Bruseli, že je rozbitý ako cigánska hračka, zastal sa nás niekto? Veru mnohým to nebolo ľúto a mnohí tomu tlieskali. Pretože niekto musí byť predsa za všetko zodpovedný. Ak aj nie zodpovedný, tak aspoň na smiech. Volili ste mnohí politické strany, ktorých predstavitelia mali evidentné protirómske postoje…a dostali ste ich do parlamentu…len tak, bez toho, aby okrem nenávisti preukázali aj odbornosť…stačia vám heslá a čižmy..mnohým žiaľ.
Po tom všetkom je jasné, že vám neveríme a že sa tvárime, že to nie je náš boj a že všetka ta korupcia, podvody, špina, nekalé praktiky, hanba, a vražda novinára a jeho priateľky by sa nás nemali ani nejako veľmi dotknúť. Naďalej si budeme robiť svoje zábavy a oslavy, na ktorých zabúdame na tvrdú realitu života alebo si len robíme svoje malé biznisy. Kým iní budú mrznúť na uliciach, my si to pozrieme v televízii, na sociálnych sieťach, či ani to nie a ešte sa na tom aj zasmejeme, pretože už sme prevzali veľkú časť cynického správania sa tejto spoločnosti. Bojovníci za rómsku chudobu budú oduševnene hovoriť o tej strašnej rómskej chudobe… Avšak tá chudoba sa nezjavila teraz, ona je súčasťou mnohých rodín dlho, príliš dlho…aj vďaka tomu, čo sa tu roky deje.
Pri všetkej úcte milí Rómovia, máme sa tak dobre, že nám stav vecí vyhovuje? Chápem, že milióny, ktoré dnes lietajú v mediálnych prestrelkách a obvineniach si my nedokážeme niekedy ani len predstaviť, najmä ak sme zvyknutí narábať keš jedine tak so sociálnou dávkou, či hmotnou núdzou.
Aj keď si myslíme, že sa nás to netýka, nie je to tak. Všetko sa nás až príliš týka…jednoducho preto, že sme súčasťou spoločnosti, aj keď nás roky táto spoločnosť expeduje na jej okraj…bez občianskeho postoja, nie etnického, to však nepôjde priatelia.

 

24.02.2018 Romed

Film Putovné načúvatka, ktorý vyšiel z našej produkcie, je dielom našich kolegov. Manželia Lukáš Oláh a Klaudia Oláhová sú sami rodičia nepočujúceho syna. Filmom chceli pomôcť ďalším rodičom , ktorým do života vstúpi dieťa s poruchou sluchu. I keď naša činnosť smeruje prevažne k Rómom, toto je téma, ktorá nepozná etnicitu. Svedčí o tom i to, že Lukáš a Klaudia sa so svojim filmom stali laureátmi ocenenia Roma spirit 2017 v kategórii Čin roka.

„Film reálne pomáha, to bolo našim cieľom a my sme nesmierne štastní, že sme mohli takto pomôct a prispieť. O téme často diskutujeme, kontaktuje nás množstvo rodičov, ľudia, ktorých téma zaujala, naposledy nás veľmi potešilo a podporilo, keď nám napísala mamička 5 mesačného dievčatka, že jej film veľmi pomohol, že bola neštastná, mesiac v tápení, ale film jej odhalil iný rozmer choroby. Informácie a životné skusenosti ľudí, ktorí prežívajú podobné situácie sú vždy na nezaplatenie. A v našom filme sa nám to podarilo“, vysvetlila jedna z autorov filmu, Klaudia Oláhová.

Film mal celkom dve premiéry, košickú a bratislavskú. Vo videu si môžete pozrieť ako to vyzeralo na premiére v Bratislave a čo si o filme myslia tí, ktorí sa na neho prišli pozrieť.

Foto z premíeri v Košiciach

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 4.

 

Jarmila Vaňová

 

V minulej časti mojej osobnej spovede sme skončili pri tom, ako Ivan Hriczko odišiel z organizácie Rómske mediálne centrum-Mecem, kde pôsobil ako riaditeľ. Výkonnou riaditeľkou bola Kristína Magdolenová, dnes Mojžišová.

Skôr ako odišiel do Bratislavy, nastala v organizácii situácia, kedy sa títo dvaja dohodli na tom, že prestanú zamestnávať ľudí a ak tí chcú ďalej pôsobiť v ich organizácii, musia sa stať živnostníkmi. Dôvodom bola skutočnosť, že nechceli riskovať, aby sa organizácia kvôli nezaplateným odvodom dostala do dlhov a potom by nemohla žiadať dotácie, granty. Postavili nás pred hotovú vec a všetci sme si museli vybaviť živnosti. To sa písal rok 2005. O rok nato sme začali vyrábať pre Slovenskú televíziu rómsky magazín. Bolo nám povedané, že sa im to podarilo vybaviť zo zahraničia milión korún, ktoré zaplatili Slovenskej televízii za to, že sme mohli vysielať magazín. Šéfom Dvojky bol vtedy Jaroslav Kerner, ktorý bol dobrým priateľom Mojžišovej a jej bývalý kolega z novín. Jaro bol fajn, dokonca pre nás vybavil aj televízne školenia, ktoré nám pomohli zorientovať sa v televíznej žurnalistike. Občas nás aj osobne prišiel podporiť a veľmi nám fandil. Všetko to sa však už dialo za pochodu, teda už sme aj vyrábali a aj sme sa školili. Na výjazdy do terénu s nami chodili profesionáli z košickej televízie a boli sme klasický štáb od režiséra, kameramana, zvukára, osvetľovača, až po šoféra. Produkčne to celé zabezpečovala košická televízia a kontrolnú projekciu nám robila Ľuba Koľová. S tou sa však Mojžišová po prvej kontrole pohádala, dôvodom bol vraj iný pohľad na to, čo je realita v osade a čo je dôsledok prítomnosti štábu. Celé tieto nepríjemnosti a boj o pozíciu však išli mimo nás redaktorov, pretože my sme nevstupovali do týchto sporov, aj keď nám to bolo prezentované ako boj za nás. To sme vtedy ani netušili, že Mojžišová vypisovala sťažnosti a listy do televízie do Bratislavy a tak si vybavila, že magazín potom podliehal rovno Bratislave a nie Košiciam. Dve gadžovské ženy sa bili o to, ktorá to vlastne povedie a kto bude rozhodovať. Mojžišová nikdy nič nepodcenila a tam, kde išlo o veľa, neváhala použiť hocijaké prostriedky na dosiahnutie vlastného cieľa. To sme však zistili tiež oveľa neskôr a veľakrát. Tak sme začali vyrábať a prvé nakrúcanie sme mali s pánom režisérom Štelbaským starším, ktorého dvojica Hriczko a Mojžišová odpísali po prvom magazíne. Nesedel im. Prečo? To neviem, pretože my redaktori sme s ním mali dobrý vzťah. Tak sme nakrúcali, chodili do strižne, robili dabing a všetko čo bolo treba. Boli to nekonečné hodiny s režisérmi a strihačmi, s kameramanmi v teréne. Naši šéfovia s nami chodili zo začiatku na točenia, Ivan Hrizcko robil vstupy, bol moderátorom magazínu. V strižni sa boli akurát párkrát pozrieť ako to vyzerá a ako to ide, inak tam nikdy s nami neboli. Ivan dostal ponuku ísť do Bratislavy na úrad splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, ktorý vtedy viedla pani Botošová. Ivan si plánoval život v Bratislave a tak ponuku prijal. Avšak za krátky čas ku Hriczkovi do Bratislavy odišla aj Mojžišová, vraj odtiaľ bude môcť viac pomáhať organizácii a my si musíme za ten čas poradiť sami. Tak obaja odišli do Bratislavy a my sme vyrábali magazíny, písali články, to som už bola šéfredaktorkou redakcie a v podstate som to celé riadila a koordinovala, od produkcie, po redaktorskú prácu, po finálny výsledok. Režisérov sme inak menili dosť často, pretože buď nebola spokojnosť zo strany vedenia organizácie alebo zo strany samotných režisérov s vedením organizácie. Podotýkam, že my ako redaktori sme nikdy nemali ani s jedným režisérom nejaký problém, naše vzťahy s nimi boli a sú dodnes korektné, čo sa nedá povedať o našich bývalých šéfoch.

Zaujímavé bolo, že aj keď som prebrala po Ivanovi titulky a preklady, riadila celú výrobu magazínu a celú redakciu, platovo som nijako nepostúpila. Dokonca by mi ani nenapadlo zaoberať sa zvýšením platu, kým sa ma jeden režisér medzi rečou neopýtal, že teda teraz keď toľko robím, musím mať aj dobrý plat. Keď som mu povedala aký mám plat, nechcel tomu uveriť, že za to všetko čo som robila, som dostávala tak málo peňazí. Ja som dokonca nevedela, koľko v tej dobe televízia platila za jeden rómsky magazín. To sme nemali právo sa opýtať a nikto nám to ani nikdy nepovedal. On to vedel, pretože sa v tom mediálnom svete pohyboval dlho. Keď mi povedal sumu za magazín, tak som prišla na to, ako sme zdieraní a klamaní. Dokonca nás upozornil na skutočnosť, že v titulkoch magazínu sú uvedení ľudia, ktorí na magazíne vôbec nič nerobia. A to bola posledná pomyslená kvapka, kedy som sa rozhodla, že keď najbližšie príde Mojžišová do Košíc a do redakcie, tak sa jej na to opýtam a budem žiadať vysvetlenie a tiež zvýšenie platu. Tak sa aj stalo. Keď prišla do redakcie, tak som ju zavolala do mojej kancelárie a rovno sa opýtala, prečo máme v titulkoch človeka, ktorý nič neurobil a aj to, že za prácu ktorú robím, chcem mať aj zaplatené. Bola som dosť prekvapená, keď celá čerevená v tvári mi povedala, že to musela urobiť na požiadanie jedného človeka ale že sa to už nestane a že plat mi teda zvýši. Také rýchle jednanie som ani nečakala. Vždy som vedela, že nie všetky veci sú čisté a pravdivé, že proste dvaja šéfovia rozhodujú a získavajú peniaze, ktoré míňajú podľa vlastných rozhodnutí. Keď odišiel Ivan, Mojžišová sa stala jedinou štatutárkou organizácie, jedinou, ktorá mala prístup k peniazom a účtom, bez akejkoľvek kontroly alebo transparentnosti. Ešte vždy sme však boli v situácii kedy sme to nechceli riešiť, zaujímala nás naša výplata a dobre odvedená práca. Riadením a tým ako to funguje či nefunguje sme sa nielenže nechceli nikdy zaoberať, ale ani sme pri všetkej tej práci nemali na to čas. Keď sme už boli tými živnostníkmi, nikdy sme ani nefaktúrovali si veci, na rozdiel od našich externých nerómskych kolegov, pretože nám bolo povedané, že poplatíme najprv veci im a réžiu redakcie a potom koľko budeme mať, tak toľko si vždy rozdelíme, aby bolo a výplaty a ak nebudú peniaze, tak počkáme kým nejaké prídu. Niekdy sme čakali aj pár mesiacov. Potom nám na začiatku nového roka vždy sama pripravila faktúry, akože naše, a my sme podpisovali ako na páse a často sme nevedeli ani čo, pretože vždy to tak dobre na nás zahrala, že dievčatá rýchlo mi popodpisujte lebo sa ponáhľam a stála nad nami, kým sme nepodpisovali čo chcela. Boli sme riadne hlupane, pretože keby sme jej dávali mesačne faktúry za to, čo sme pre ňu robili, nedoplatila by sa a veci by museli fungovať inak a najmä bola by to čistá robota. Tak to bolo aj s rôznymi zmluvami, ktoré doniesla do redakcie, rozdala nám ich a vraj rýchlo podpíšte. Raz sme si povedali, že nepodpíšeme hneď, že si to musíme najprv prečítať a zhodnotiť, či je to pre nás výhodné. Tak to sa vtedy pani Mojžišová nazlostila a tvár jej sršala hnevom, pretože sme si dovolili niečo, čo sa jej nepáčilo. Tvárila sa urazene. Ale stáli sme si za svojím a nikto nepodpísal. Na druhý deň prišla a povedali sme, čo chceme zmeniť v zmluve. Išlo o to, že my ako redaktori sme boli povinní všetko ale organizácia nič, dokonca ani vytvorením vhodných pracovných podmienok. Dlho sme si skladali tú skladačku, kedy sme si uvedomili ako veľmi sme zneužívaní a klamaní. Postupne sme videli, že reči o tom, ako má rada Rómov boli samá pretvárka a faloš. Snažila sa budiť veľký dojem o tom, aká je prorómska, dokonca preferovala etno štýl obliekania, s rómskymi prvkami. Ťahala od nás rozumy a potom to na rôznych fórach bez hanby pred nami prezentovala ako svoje veci. O tom ako si prisvojovala našu prácu a získavala za ňu ocenenia už ale inokedy. V Bratislave vydržala pol roka. Po tomto čase sa vrátila do Košíc s tým, že sa rozišli s Ivanom v zlom. Ivan vraj chcel zrušiť redakciu v Košiciach a vytvoriť si takú v Bratislave. Ona vraj nesúhlasila a vraj ju tam tiež odstavovali od dôležitých vecí, nebrali ju lobovať na ministerstvá a k dôležitým ľuďom. Ona predsa nemohla hrať druhé husle. Za ten čas čo bola v Bratislave sme získali dotáciu jeden milión korún od splnomocnenkyne. Vrátila sa, vraj my potrebujeme budovať našu organizáciu na východe repibliky, kde žijú Rómovia a nie v Bratislave, kde to nemá žiadne opodstatnenie. Tiež sa nechcela vzdať organizácie v Košiciach, pretože tam mala tím ľudí o akých sa jej ani nesnívalo, že vôbec k takému tímu sa niekedy dopracuje. Partiu rómskych nadšených žien, ktoré žili prácou, ktoré neriešili čo je doma, ale čo sa deje v komunitách, ktoré nevedeli ako im vyrástli deti, ale boli všade tam, kde to medzi Rómami žilo a všade tam, kde bolo dôležité z novinárskeho pohľadu byť. Partiu žien, ktoré dokázali robiť aj bez peňazí alebo za malé peniaze. Žien, ktoré sa nikdy nestarali o to, aké príjmy má organizácia, pretože našu pozornosť upriamovala na tzv. vyšie princípy a blaho pre Rómov. Mala predsa dokonalé zlaté nosnice, ktoré sa jej starali o komfortný a skvelý život bez práce a driny.Karta jej išla dobre. Ako sme začali získavať ocenenia a čo sme z toho mali, tak o tom už nabudúce.

Jarmila Vaňová

 

Nejednota, závisť, podrazy, ohováranie, špekulácie…

Ak diskutuje komunita, opakujeme tieto slová, ktoré sú vraj príčinou toho, že zlyhávame, nedokážeme nič zmysluplné vybudovať, nedokážeme sa podporovať. No najčastejšie sa len ľutujeme a skonštatujeme, že všetko je len márnosť a my s tým nemôžeme nič urobiť.

Z časti je to aj pravda a hovorím to aj z vlastnej skúsenosti, avšak za najväčší problém považujem nevedomosť, neznalosť, neinformovanosť, nijaká osveta.

Aj vzdelanejší Roma si často myslia, že majú patent na rozum a najmä na rómsku otázku počnúc od identity až po čerpanie eurfondov. Uspokojili sa s tým, že oni už niečo vedia a podľa nich, by to mal vedieť asi každý. Žijú si vo svojej bubline, ktorú si vybudovali, ale ich svet, sa často ani nepriblíži k masám, ktoré chcú osloviť alebo ako deklarujú, pre ktoré pracujú. Pracovať pre rómsky národ skĺzlo do klišé, ktoré často začína a končí projektom. Ak nie je projekt, nerobíme, ak je, urobí sa aktivita. Preberáme nesprávne názory bez toho, aby sme o tom porozmýšľali, aby sme dokázali zhodnotiť historické súvislosti vývoja našich komunít čo i len v horizonte 10 rokov. Je jednoduché povedať každému, situácia sa zhoršila, nikto nič dobré neurobil. To samozrejme nie je pravda, pretože každý deň sa dejú v komunitách úžasné veci. To, že ich nevidíme, či o nich nevieme, je už iná kapitola.

Ako to teda je s tými oslavami? Mali by sme alebo ani nemáme čo oslavovať? V prvom rade si je treba uvedomiť silu odkazu Svetového dňa Rómov. Pochopiť o čom on vlastne pojednáva. On nehovorí o sociálnych veciach, ani o tom, že niet práce pre Rómov, a ani o diskriminácii, ktorú zažívame. Hovorí o nás, ako o národe, o tom, že sme národ celého sveta, ktorý napriek mnohým útlakom, represiám, pokusom o vyhladenie, asimiláciu a iné nekalé praktiky, je stále tu. Sme živým národom, ktorý si napriek tomu všetkému dokázal udržať vlastnú identitu, jazyk, kultúru, tradície a hodnoty nášho vnímania sveta a vnímania ľudí. Naša kultúra sa dokázala premiesiť s inými kultúrami, obohatiť ich, naším jazykom sa dorozumiete s Rómami v každej krajine. Hovorí sa, že v Európe je nás cca 12 miliónov. Viete si predstaviť vôbec toľko našich ľudí? Je to ohromné číslo, s ktorým sa musí rátať. Ak nie dnes, tak „zajtra“ určite. A na to musíme byť pripravení. Deň Rómov je príležitosťou dať odkaz spoločnostiam, uctiť si veľký počin Rómov, od založenia Zväzu Cigánov-Rómov po prvý svetový kongres Rómov v Londýne v roku 1971. Uvedomiť si veľkú prácu týchto ľudí, ktorí aj napriek tomu, že boli „len“ Rómovia dokázali osloviť Rómov po celom svete, dokázali osloviť svojím konaním celé spoločnosti. V tento deň si môžeme uctiť prácu MUDr. Jána Cibuľu z Klenovca, pretože cez neho sa iní dozvedeli o Rómoch na Slovensku. Hrdosť rómského národa a naša vzájomná spolupatričnosť bola niekedy bežnou súčasťou našich životov. Nasávali sme ju s materinským mliekom, s jazykom našich mám. Dnes sme však odkázaní ju nachádzať len cez projekty a to je smutné. Rómsky deň nám často skĺzne len do polohy osláv, tanca a spevu. Aj to treba, pretože je to naše, ale rómsky deň nie je o folklóre. Je o hodnotách jedného národa, o uvedomovani si samého seba v priestore nazvanom Zem. Je priestorom na to, aby sme hovorili, stretávali sme, aby sme dokázali robiť veľké počiny, ktoré rozhýbu tie naše masy, ktoré dajú odkaz spoločnostiam v ktorých žijeme. Je veľa dôvodov, prečo oslavovať a prečo šíriť odkaz tohto dňa medzi tých nevedomých, neznalých, ktorí síce nevedia, ale keď sa dozvedia, vnímate u nich tú stratenú hrdosť. Napriek ich chudobe, zlej sociálne situácii a neprávosti v ich životoch. Pretože pochopili, o čom je tento deň, aj keď nevedia hitorické fakty. Vidieť všetky tie aktivity Rómov skoro po celom svete, je predsa niečo úžasné. Aj to svedčí o tom, že odkaz Svetového dňa Rómov je silným odkazom, ktorý nám zanechali naši starí múdri Rómovia, preto ním nehazardujme. Aven bachtale !

 

Jarmila Vaňová

Bratislava – (5. marec ROMED)
Pár aktívnych rómskych žien má za sebou štúdijnú cestu. Nie, nebola to cesta do Ameriky, aby sme sa poučili o histórii pôvodného obyvateľstva tejto krajiny, či o černošskom hnutí, nebola to cesta ani do Ruska, aby sme sa naučili robiť zázraky na počkanie. Nešli sme ani do iných západných krajín, aby sme videli čo to z rómskej kultúry. My sme išli len do hlavného mesta Bratislava, aby sme sa stretli s ľuďmi, ktorí prejavili záujem sa s nami stretnúť, s ľuďmi, ktorých zaujíma náš názor a náš pohľad na to, ako sa nám žije v tejto krajine, aké máme možnosti, či šance. Išli sme na stretnutia s ľuďmi, ktorých na východe republiky nemáme šancu stretnúť.
Celé to organizoval Národný demokratický inštitút (NDI) a čerešničkou na tom všetkom mala byť návšteva Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Čo sme teda zažili, čo sme videli, s kým sme sa stretli či nestretli a čo nám to všetko dalo? Na to sa pokúsim nájsť odpovede a zároveň vám priblížiť, čo sa dialo počas troch dní v Bratislave.
Na úvod poviem, že paleta žien to bola veru rôznorodá. Od vzdelaných, po nevzdelané, od žien z osád, po ženy z miest, od lepšie situovaných po chudobné, od verejne známe po úplne neznáme ženy, od skúsených po neskúsené. Pojítkom medzi nami však je, že sme aktívne. Každá vo svojej oblasti. Pojítkom je, že sme ženy a že sme aj rómske ženy. Myslím si, že na začiatok to aj úplne stačí. Na tri dni sme sa stali skupinou, kolegyňami, utužili sme priateľstvá, či vydiskutovali sme si veľa tém a situácií, ktoré nás trápili alebo na ktoré sme hľadali odpovede.
Ak si už myslíte, že toho veľa viete, že ste našli odpovede, že dokážete veci pomenovať, vždy nastane situácia, kedy prídete na to, že ešte veľa neviete a občas nastáva moment, že sa vám rozsvieti pomyselná žiarovka. Presne toto sa mi stalo na tomto školení, na ktoré som viac menej išla tie naše ženy podporiť, sprevádzať, dodať im odvahu, ale aj byť s nimi, počúvať ich, vnímať ich.
Prvý večer medzi nás prišla Verejná ochrankyňa práv, pani Jana Dubovcová. Žena s veľkým Ž a človek s veľkým Č je táto skromná pani, ktorá sa nebála počas trvania svojho mandátu otvárať témy týkajúce sa aj Rómov, často ťažké témy. Povedala nám o čom je funkcia Verejného ochrancu práv, aké sú základné ľudské práva a tak podobne. Celkom plynule sme sa dostali k téme vzdelávania rómskych žiakov. Nehovorili sme síce o žiadnych stratégiách, či vládnych dokumentoch ohľadom tejto témy, ale ženy hovorili veci, ktoré ich trápia. Od nepríjemných zážitkov detí v autobusoch, kedy cestujú do školy, po zaraďovanie ich detí do nultých ročníkov aj v prípade, kedy bolo dieťa zaškolené v materskej škole, či o tom, ako sa rozhoduje, že dieťa bude zaradené do špeciálnej triedy či školy. Celkom konkrétne príbehy, ktoré sa týkajú konkrétnych ľudí. Bola to dlhá a otvorená diskusia, plná úprimných spovedí. Dozvedeli sme sa, že rómska komunita sa vôbec neozýva, pokiaľ ide o porušovanie ľudských práv. Rómska komunita nedáva podnety k Verejnému ochrancovi práv.
Na druhý deň ráno sme sa vybrali taxíkmi do NR SR. Vodič jedného z taxíkov sa opýtal žien, či idú pred NR SR štrajkovať :-), vraj ak áno, tiež sa pridá. Skôr ako sme vstúpili do budovy, niektoré ženy si pripínali na odev znak rómskej vlajky, pretože sa cítili hrdo ako rómske ženy. Tiež sme sa bavili o tom, aké je to smutné, ak v parlamente nemáme svojho človeka, za ktorým by sme išli. Je to dobrý pocit mať tam človeka, ktorý je jedným z nás. V tejto súvislosti sme spomenuli poslanca NR SR pána Dostála, ktorý sa prihlásil k rómskej menšine 🙂 Vtipné situácie boli pri prehliadke, pretože mnohé ju absolvovali prvýkrát v živote. Usadili nás pekne v jednej miestnosti, kde sa nám venovali ľudia z Parlamentného inštitútu. Dostalo sa nám veľa zaujímavých informácií o tom, ako funguje parlament, ako pracuje poslanec, ako sa prijímajú zákony., aké zastúpenie majú ženy… Potešilo nás, keď za nami prišla ďalšia rómska žena, mediálna poradkyňa poslankyne Aleny Bašistovej, Denisa Havrľová, s ktorou sme sa zvítali a ktorá nás nazvala sestrami. My sme na ňu boli hrdé, že pracuje na takomto mieste. Ženy s obdivom počúvali, čo nám hovorila. Čas si na nás našla aj poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa živo zaujímala o to, čo robíme, ako sa nám darí. Bolo vidieť, že ju informácie ohľadom rómskej témy zaujímali a informácie ktoré nám poskytla ona, zase zaujímali nás. Pani poslankyňa Petrík dodala ženám veľa pozitívnej energie, ktorá išla z každého jej slova. Bolo cítiť záujem, taký ozajstný, nefalšovaný. Čo sme sa dozvedeli? Že veľa vecí máme vo vlastných rukách, že nemáme sa prestať zaujímať o veci verejné. Ženy ju pozývali aj k nim do terénu. Myslím, že to nebolo posledné stretnutie s touto poslankyňou. Tak sme si ešte obzreli budovu, rokovaciu sálu, kde sme si spravili fotografie za rečníckym pultíkom. Jediné čo nás zamrzelo bolo, že pani, ktorá nám robila sprievodkyňu, nespomenula nás Rómov, keď hovorila o menšinách. Pritom spomenula Maďarov, Poliakov, Čechov…čo nevidela že sme Rómovia? 🙂
Z NR SR sme sa vybrali na stretnutie s Veľvyslancom USA v SR, Adamom Sterlingom. Prešli sme prísnou kontrolou a už sme sedeli s pánom Sterlingom v zasadacej miestnosti. Po úvodnom predstavení sa, jeho aj našom, sme s ním diskutovali o mnohých veciach. Zaujímal sa o to čo robíme, čo chceme robiť, ako vnímame súčasnú situáciu, aké máme názory na mnohé oblasti života Rómov na Slovensku. Pýtali sa aj ženy. Padli otázky týkajúce sa USA, no ženy chceli vedieť o veľvyslancovi aj bežné veci. Či tu má rodinu, pretože rodina je dôležitá, či sa mu páči naša krajina, či už videl rómske osady, ktoré miesta už navštívil. Podporil myšlienku aktivizácie rómskych žien. Stretnúť sa s veľvyslancom, sedieť s ním za jedným stolom, môcť s ním hovoriť, to si niektoré naše ženy možno nevedeli ani len predstaviť.
Kým sme sa presunuli na hotel, už nás tam čakala sociologička pani Zuzana Kusá. Diskusia s ňou úplne neformálna, ľudská, o tom, ako sa dá pomôcť rómskym deťom v školách, ktoré neovládajú dobre slovenský jazyk. Na Slovensku sa v školstve ignoruje rómsky jazyk, nezohľadňuje sa to, akým jazykom dieťa doma rozpráva, nerozvíja sa slovná zásoba štátneho jazyka u takýchto detí. Za tým všetkým je síce štát, ale rodič môže žiadať. My môžeme žiadať alebo mali by sme. Zatiaľ nežiadame. Mali sme mať aj stretnutie so splnomocnencom vlády pre rómske komunity pánom Ábelom Ravaszom. Stretnutie sa ale nekonalo, pán splnomocnenec sa ospravedlnil. Ženy z toho boli sklamané, pretože mali na neho vraj pripravené mnohé otázky.
Záverom dňa nám ale optimizmus dodala Mirka Bobáková, riaditeľka Slovensko-českého ženského fondu. Ženy sa už s Mirkou raz stretli v Košiciach. Cieľom tohto stretnutia bolo dodať rómskym ženám motiváciu a silu na to, aby boli naďalej aktívne, no zároveň aby samé pomenovali aktivity, ktorým sa chcú venovať. Otvorila sa otázka sieťovania aktivnych rómskych žien, otázka inštitucionálnej organizácie, ale zazneli aj celkom konkrétne návrhy pôsobenia ženskej rómskej siete. Záver dňa bol v podstate dosť optimistický.
Ráno nás čakalo ešte stretnutie s Lacom Oravcom, riaditeľom Nadácie Milana Šimečku, ktorý nám hovoril o organizácii a najmä o programoch, ktoré boli, či sú zamerané na Rómov, no aj na iné menšiny na Slovensku. Ženy mohli diskutovať o tom, či je postavenie Rómov horšie alebo lepšie ako u iných menšín. Záverom sme diskutovali s Timeou Kardos o programoch, ktoré realizuje NDI. Zazneli aj otázky týkajúce sa ďalšieho smerovania týchto rómskych žien, ich potrieb, vízií.
Čím dlhšie sme tam boli, tým boli diskusie otvorenejšie, ciele jasnejšie.
Zvykli sme si, že školenia po ich ukončení, či rôzne diskusie vo väčšine prípadov zapadnú prachom.
My ženy z východu sme sa však rozhodli, že to nenecháme zapadnúť prachom. Pretože odkaz všetkých tých stretnutí, diskusií bol jasný. My musíme začať konečne robiť sami pre seba. Ženy ženám, ženy deťom, ženy komunite. Nemôžeme už len čakať na to, kedy za nás niečo urobí niekto iný. Nemôžeme už akceptovať, aby iní nám určovali čo máme robiť. Nám musí najvac záležať na sebe samých. Nie každá aktivita je len o peniazoch, aktivity sú najmä o ľuďoch a preto budeme k sebe potrebovať veľa ďalších rómskych žien bez rozdielu. Všetky sme totiž pre našu komunitu veľmi dôležité. Preto budeme pokračovať v tom, čo sme začali.
Ak chceš nájsť riešenia, nemusíš cestovať ďaleko. Niekedy stačí len zájsť do Bratislavy alebo len do lokality v ktorej bývaš, či do vedľajšej rómskej osady. Riešenia aj motiváciu nájdeš, ak máš otvorené oči a srdce.
Poďakovanie: Tomáš Hrustič, Ondřej Poduška, ktorí sa ženskému programu v rámci NDI venujú.

 

 

Monika Sinuová

Prečo jadro komunity? A čo alebo kto je vlastne jadrom komunity? Dovolím si tvrdiť, že je ním rómska žena. Niekto sa nad tým môže pousmiať, niekomu sa to nebude páčiť, ale ten, kto vie ako veci a život v komunite funguje, mi dá za pravdu. Prečo práve žena? Nuž, nie je to iba preto, že rodí, vychováva, udržuje teplo domova… Na to všetko treba dvoch v každej komunite. U Rómov je to trošku iné a hovorím to z vlastnej rómskej skúsenosti, poznania vlastného sveta, toho rómskeho. Nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým hľadaj ženu. Na to, aby človek pochopil určité súvislosti a procesy v komunite, však niekedy nestačí byť len Rómkou, či Rómom, vyžaduje sa oveľa viac. Profesionálny prístup, systematická práca v komunite, pochopenie súvislostí, aj tých historických, aj tých zo súčasného života Rómov. Pracujem ako novinárka a zároveň ako koordinátorka pre prácu s rodičmi v rámci programu organizácie ETP Slovensko. Moje aktivity v rámci rómskych komunít pre mňa predstavujú určitý druh výzvy. Ak chceme zmeny v komunite, je potrebné pracovať s rodinou, s matkami a deťmi. Práve matky nemajú na svoju realizáciu toľko možností ako muži. V kluboch rodičov v komunitných centrách, ktorým sa venujem, sú prevažne ženy, matky, staré matky. Mnohé z nich aj na základe rôznych stretnutí a vplyvov, či cielenej osvety pochopili, že potrebujú pomoc z vonku a mnohé sú pripravené túto pomoc aj prijať. Nejako sa začať musí, a aj keď prevažuje tendencia, že zakaždým len začíname, vnímame aj pokroky, či malé úspechy, za ktorými je najmä zmena myslenia človeka, prijatia iného názoru, iných hodnôt. A to predsa trvá asi najdlhšie, pretože k tomu je treba sa dopracovať. Na každom jednom stretnutí, ktoré absolvujem v centrách, ma rómske ženy prekvapia svojimi názormi, nápadmi. Vedia identifikovať problém a vždy naň aj dokážu nájsť riešenie. Ak nie, potom je to taký problém, ktorého zvládnutie nie je v ich moci a ony to vedia. Ak sa žien opýtam na chlapov, či by prišli medzi nás, ich odpoveďou je mávnutie rukou. V preklade toto mávnutie rukou znamená: nemajú záujem. Neviem, ako je to v iných komunitných centrách, ale predpokladám, že rovnako. Muži majú určite iné záujmy a potreby v tomto smere a možno majú aj menej času na takéto stretávania sa. Aktivity žien v týchto centrách sa riadia aj tým, čo ktorá komunita chce robiť, o čo má záujem. Našou úlohou je naplniť ich očakávania a v rámci toho im sprostredkovať aj informácie či aktivity, ktoré sú dôležité z nášho profesionálneho pohľadu. V jednej lokalite sa napríklad ženy rozhodli, že nacvičia divadelnú hru Rómeo a Júlia v rómskom jazyku v úprave zo súčasnej doby. Okrem toho objavujú svet kníh, príbehov, rozprávok. Vieme, že práca je dôležitá a že len málo rómskych žien má vzdelanie, preto iniciujeme tzv. exkurzie na stredné školy, kde je možnosť externého štúdia. Je to síce dlhodobý cieľ, ale iná cesta ako vnímať samých seba v dlhšom časovom horizonte nie je možná. Rýchle riešenia nebývajú často aj tie najlepšie. Komunitné centrá sú miestom na stretnutia, na oddych a relax pre dušu rómskej ženy, rómskeho dieťaťa, miestom kde sa môže rozvíjať ich zručnosť, fantázia, kde môžu robiť veci, ktoré by inde nikdy nerobili. Je to miesto v ktorom môžu na chvíľku zabudnúť na všetky starosti a problémy a môžu sa venovať aj tomu čo chcú, nie len tomu, čo musia…a to je dobrá vec, nájsť si taký ostrov pokoja a tvorivosti, plný nápadov a vzájomného porozumenia. Niekde začať totiž treba…

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 3.

Jarmila Vaňová

Organizácia Ecce sa premenovala na Rómsku tlačovú agentúru. Webová stránka sa každý deň plnila autorskými článkami, ktoré pojednávali o rómskej komunite, najviac asi z pohľadu samospráv. Rok 2004 bol dosť prelomovým rokom, Slovensko vstúpilo do Európskej únie, no už predtým k nám tiekli peniaze na vyrovnávanie šancí pre Rómov. Takže písať bolo vždy o čom. Samosprávy čerpali peniaze na infraštruktúry do rómskych osád, stavali sa byty nižšieho štandardu a mnohé iné projekty. Vtedy sme začali ako novinári objavovať svet veľkých investícií a projektov, zameraných na Rómov. Kým sme však o niektorých veciach mohli písať, museli sme im sami porozumieť. Takže to bolo zase o tom, že ak som chcela písať o bytoch nižšieho štandardu, musela som vedieť, ako taká výstavba vlastne funguje, kto sa ako podieľa, aké sú podmienky pre samosprávy, čo vkladá do toho budúci nájomca, kto prideľuje financie, ako sa vyberá firma a podobné veci o ktorých som nikdy ani len neuvažovala. Ale ak tomu, čo napíšem má porozumieť čitateľ, najprv tomu musí rozumieť novinár. Takže práca bola o neústavnom učení sa nových vecí a my sme žili dobu, kedy sa veci začali diať príliš rýchlo a veci sa menili ešte rýchlejšie.  Pracovať som začala v čase, kedy sociálne dávky boli vyššie u mnohých rodín, ako môj plat. Mnohí sa mi smiali, že či sa mi oplatí chodiť do tej práce, ak tak málo zarobím. Lenže práca ma bavila a ja som začala komunikovať nie len so samosprávami, ale aj s rôznymi politikmi. Pomaly ale isto sa moje meno dostávalo do povedomia mnohých Rómov, ktorí boli nejako aktívni, alebo bolo zvykom, že oni sa vyjadrovali ku všetkému. Ak ste potrebovali k niečomu ohľadom Rómov vyjadrenie, vedeli ste, komu máte zavolať..Musím povedať, že mi toho cez telefón nahovorili títo ľudia naozaj dosť informácií aj také, ku ktorým sa vtedy nie každý dostal, aj také, ktoré ma pobavili. Nikdy ma neodmietli, pretože po niekoľkých skúsenostiach so mnou zistili, že som zárukou maximálnej objektívnosti, že ma nezaujímajú pletky a že ich dôveru nezneužívam. Mali sme pocit, že nám ide o spoločnú vec a s týmito ľuďmi sa dalo komunikovať, aj keď by sa určite našli nejaké tie výhrady k určitým ich postojom či záujmom, alebo k tomu, ako a prečo sa prezentovali tak, ako sa prezentovali. Nebolo mojím cieľom to ale nejako hodnotiť, išlo mi vždy len o informáciu. Preto som nikdy neprekročila čiaru a s nikým v tých časoch, a ani dnes, som nemala nadštandardné vzťahy, pokiaľ išlo o prácu, všetko vždy ostalo len v tej pracovnej rovine.. Nesnažila som sa stať sa ich priateľkou a myslím si, že to dokázali mnohí aj oceniť. No na druhej strane som vždy cítila určitú obavu týchto ľudí a opatrnosť ku mne, za určitú hranicu ma samozrejme nepustili, ale ja, keďže som nikdy nerobila bulvár, som netúžila tú hranicu prekračovať. Nechodila som s nikým piť, maximálne tak na pracovnú kávu, ak som išla na školenie, nebolo mojím zvykom sa do rána opíjať, či nejako sa veseliť. Moje priority som mala vždy jasne stanovené. A verte, že to na tých školeniach bolo dosť divoké, najmä po oficiálnych častiach.

No kým som všetkých tých ľudí mohla osobne spoznať a utvoriť si vlastný názor na nich, vždy som sa pýtala mojich šéfov, kto je kto, čo robí alebo robil, študovala som si ich pôsobenie, funkcie, prácu v minulosti. Dnes viem, že o mnohých som dostala často nesprávne informácie, pretože ľudia v našej organizácii a je tomu tak dodnes v mnohých rómskych organizáciách, či v prorómskych, že v treťom sektore sa delia ľudia na priateľov a nepriateľov. Vždy nám bolo povedané, kto je priateľ, s kým sa máme rozprávať, s kým nie, kto vie dať informácie, ku ktorým sa bežne nikto nedostane, kto môže pomôcť niečo vybaviť, najlepšie projekty, či kto nestojí ani za pozdrav už a koho by sme mali dokonca až spoločne neznášať, pretože nie je nám naklonený. Vtedy som si myslela, že MY  sme naozaj MY, no aj v organizácii boli oni a my. Tomu sa hovorí, že dokonalé vymývanie mozgov v treťom sektore. Na začiatku sme mnohým takýmto skresleným a manipulatívnym informáciám aj verili, pretože iné info sme nemali.  Žasli sme, ak pani Magdolenová sa na stretnutí objímala s človekom, či ľuďmi, ktorých nám predtým vykreslila ako neschopných hlupákov, či nepriateľov. V treťom sektore, tom rómskom, je pretvárka na dennom poriadku a kto sa jej nedrží, je považovaný za hlupáka alebo za nebezpečného buriča. Sú nepísané pravidlá, tak ako v rómskej komunite, aj v treťom sektore zameranom na Rómov.

Dovtedy som napríklad ani nevedela, že existujú nejaké noviny Romano nevo ľil. Ľudia, ktorí ho v tom čase viedli, nám boli vykreslení ako naši nepriatelia a my ich, pretože sme pôsobili tiež v mediálnej sfére a teda sa razila taká politika, že sme nepriatelia. Keď som však spoznala osobne niektorých ľudí, tak som zistila, že toto nie sú moji nepriatelia. Neviem ako oni vnímali mňa, ale napríklad u pani Dany Šilanovej som ja vnímala silnú empatiu k Rómom, srdce a milé slová, kým moja šéfka bola jej pravým opakom a prístup k Rómom bol čisto pracovný, ziskový. Samozrejme, že to som vtedy u nej nepredpokladala, to viem povedať dnes, po mnohých rokoch. Dnes už dokážem povedať kto je kto a aká je jeho pravá tvár. Dlhé roky som si myslela, že jej naozaj ide o „našu“ vec, že ide o Rómov…nikdy nešlo o Rómov tak naozaj, zo srdca, z presvedčenia, z potreby samotného života. Nebolo jej cieľom Rómom pomáhať, ale len o nich a na nich tvoriť projekty. Čím viac tým lepšie, čím viac peňazí tým lepší život, ale ako pre koho. Veď čoby sa nebralo ak bolo z čoho. Nemali sme z toho zlý pocit, ako zamestnanci, pretože my sme si urobili vždy našu prácu ako najlepšie sme vedeli. Nevadilo nám ani to, keď prišli granty a šéfstvo si vyšlo na nákupy značkového oblečenia a iných pekných vecí. Brali sme to vždy tak, že je to ich organizácia a my tam len pracujeme. Nemysleli sme si, že nás sa to nejako týka. Nezaujímalo nás, vtedy veľa vecí a v tom rýchlom tempe sme ani nemali čas si všímať to, čo sme si začali všímať neskôr. Vždy to bude o uhle pohľadu človeka. Môj pohľad na to všetko je dnes jasnejší ako kedykoľvek predtým. Ako perfektné nosnice sme sa usadili v tej klietke, ktorá nám síce otvorila dvere do mediálneho sveta, no zároveň nás kŕmila lžami a polopravdami. Musí sa uznať, že dlho predlho sme takto boli kŕmené, ako hlupane sme videli iba prácu a nakoniec to skončilo tak, že som pracovala 10 rokov v kuse sedem dní v týždni bez akejkoľvek dovolenky. Ale vráťme sa k postupnosti príbehu.

To, že som mala svoju hlavu a nikdy som slepo neposlúchala, nejaké rady, odporúčania, bolo z časti aj mojou výhrou, pretože snažila som sa korektne komunikovať s každým, s kým naša šéfka si to žiadala, na druhej strane som nemala problém sa porozprávať aj s ľuďmi, označenými ako nepriatelia našej mimovládky. Takže áno, bavila som sa s nimi, aby som si sama neskôr mohla utvoriť názor na nich, na ich prácu. Dokázala som oceniť ich úspechy a dobré výkony a často som si vybojovala aj to, že sa o nich písalo, či neskôr aj nakrúcalo…pretože objektivita a novinárska česť, bola pre mňa vždy dôležitá a snažila som sa ľudí, či organizácie spájať, oceňovať ich prácu, ponúkať spoluprácu..žiaľ, časom som prišla na to, že to nemá absolútne žiaden význam. Pretože úspech vám naozaj ľudia neodpustia a skôr, akoby s vami išli do spolupráce, vám pri prvej vhodnej príležitosti vrazia dýku do chrbta. Ale všetko je proces a človek sa učí aj na vlastných chybách.

Poďme však ďalej.

Nadšenie pre moju prácu v médiách rástlo priamo úmerne mojim vedomostiam, schopnostiam, poznatkom. Vždy sme sa učili za chodu a vždy sme hľadali nové cesty, pretože my sme v tom čase to nemali ani po kom opakovať, my sme naozaj museli prísť s novými vecami. A v tom  sa nám darilo, pretože odozva z terénu bola čím ďalej, tým silnejšia a pozitívnejšia. Čítanosť a sledovanosť našej stránky rástla úmerne nášmu snaženiu a úmerne našej poctivej práci. Po zhruba roku aj niečo fungovania v pekných priestoroch v centre mesta, sme sa s týmito priestormi museli žiaľ rozlúčiť. Nebolo toľko peňazí na nájom. Tak sa naši nadriadení rozhodli, že prenajmú trojizbový byt, ktorý bol na okraji centra, kde bola paneláková výstavba.

Musím povedať, že tak špinavý a zanedbaný byt som v živote nevidela. Kým sme v tom byte začali fungovať, zhruba dva týždne sme ho čistili a upratovali. Upratovali sme ho všetci, redaktori aj šéfovia. Výsledok stál za to, pretože práve tam sme zažili asi najkrajšie časy pracovné, kedy sme si mysleli, že sme naozaj skvelý tím ľudí, schopných ľudí, ktorým práca robí radosť. Pracovne sa nám darilo, mali sme výsledky. Už sme nerobili len krátke správičky ale robili sme aj väčšie veci, rozhovory, analytické články. Dokonca sme vtedy mali aj projekt na noviny Rómske listy, ktoré boli prílohou nerómskych novín. Bol to celkom úspešný projekt. V tom čase sa organizácii celkom darilo. Mali sme na výplaty, pracovníci na sebe makali. Článkov  bolo viac a viac. V časoch veľkých udalostí, ako napr. voľby, sme dali denne aj 30 spravodajských článkov z rôznych lokalít.  Mali sme dobre zmapované dianie v teréne, v lokalitách, mali sme kontakty na ľudí, tí nám už dokonca sami volali ak sa niečo stalo, naučili sa komunikovať viac s médiami a čo bolo dôležité, dôverovali nám. Keďže pani Kristína Magdolenová zrejme už nevládala robiť korektúry našich článkov, tak prijala jednu pani z jedných košických novín, jej dávnu priateľku, ktorá chodila ku nám do redakcie robiť korektúry, prípadne sa jej veci posielali emailom. Okrem riadenia redakcie písala Magdolenová projekty. Bola v tom dosť úspešná a vždy sme niečo získali, aj keď postupom času to vraj podľa nej bolo stále menej a menej. Po viac ako dvoch rokoch fungovania v tejto organizácii prišli šéfovia s návrhom, aby som sa stala šéfredaktorkou. Takto na mňa boli prenesené kompetencie potrebné na chod redakcie, ale zároveň aj práca navyše, kedy som musela robiť mesačné výkazy každému redaktorovi, sumár článkov, návrh na honoráre za ne. Toto jediné bolo v tom nové, pretože všetko ostatné som robila tak či tak. Viedla som porady s kolegami, určovala čomu a ako sa budeme venovať, pomáhala novým kolegom, ale aj povedala rovno, ak na to niekto jednoducho nemal predpoklady. Mávali sme každý deň krátke porady, kedy sme preberali témy, diskutovalo sa s novými ľuďmi o tom, ako majú pracovať, hovorili sme o konkrétnych témach a o tom, čo je a čo už nie je dôležité..Tam sa občas naše názory s Magdolenovou rozchádzali, pretože ja ako Rómka znalá komunity, som dokázala predvídať a odhadnúť reakciu komunity na určitý druh informácie a v tom sme sa nezhodli. Nemala som problém povedať, že niečo je doslova hlúposť a že určité veci teda ja nebudem robiť, ako napríklad hovoriť Rómom do duše o hygiene…vždy som pracovala tak, aby som sa do určitej lokality mohla vrátiť aj nabudúce. Ja som nebola v rómskej komunite na návšteve, ja som vždy bola súčasťou komunity a to je veľký rozdiel. Boli zase aj situácie, kedy argumenty druhej strany ma presvedčili, že veci treba urobiť inak. Takže boli to dni, mesiace a roky, kedy bol priestor na argumentáciu a kedy si ten, čo vedel povedať svoj názor a obhájiť si ho profesionálne, nie len na základe pocitov, aj mohol dosiahnúť svoje. Išli sme ďalej a v práci sa nám darilo, ešte nejaký čas to tak trvalo ale ako vždy, aj dobré časy sa mali čoskoro skončiť…pri tom všetkom s nami bol ešte ako riaditeľ Ivan Hriczko.

Pamätám sa, ako ma Ivan Hriczko vzal do živého vysielania jednej košickej televízie, kde témou boli Rómovia. Mala tam ísť jedna kolegyňa, ktorá nebola hlúpa, práve naopak, bola to šikovná baba a v tom čase už študovala na vysokej škole. Ona však dostala panický strach a plakala, že tam nejde. Na to Ivan rozhodol, že tam pôjdem ja. On často takto rozhodoval a doslova hodil človeka do vody. Čo iné vám ostane ako plávať. Tak mi povedal, že ma teda tam odvezie aj počká na mňa aj ma odvezie domov, pretože to bolo už vo večerných hodinách. Kým sme tam išli, tak mi dodával sebadôveru a hovoril mi, čo by som mohla povedať a že určite musím povedať o našej organizácii a pochváliť ju a tak. Ja som si vpísala do pamäte jeho slová a tak som išla na rozhovor. Jasné, že som mala na zreteli čo mi povedal šéf a popri inom, som hovorila ako papagáj presne to, čo mi povedal. Vždy som bola k svojim šéfom korektná a vždy som sa snažila plniť dané úlohy. Tiež som musela priamo v štúdiu reagovať na telefonáty divákov, ktorých otázky neboli vôbec príjemné, práve naopak…keď to celé skončilo, Ivan ma pochválil. On nikdy nešetril v mojom prípade chválou a myslím si, že aj práve kvôli tomu som často išla do vecí, do ktorých by iní nešli len tak. Po tomto mojom televíznom krste v živom vysielaní som však nemala dobrý pocit sama zo seba. Nebola som spokojná s tým, že som povedala veci, ktoré mi niekto nadiktoval a sama sebe som vtedy sľúbila, že nikdy viac to neurobím a vždy budem hovoriť to, čo si naozaj myslím ja a čo ja považujem za dôležité povedať. Dnes si túto moju skúsenosť a poznanie vážim, pretože ma to posunulo do argumentácie, diskusií, hľadania pravdy, iného pohľadu. Ivanovi ďakujem za ohromnú sebadôveru, ktorú mi dokázal dávať pri každom našom rozhovore. Ivan však po krátkom čase od nás z organizácie odišiel a ja dodnes neviem, aký je jeho ozajstný vzťah ku mne a k mojej práci, pretože po tom, ako sa vtedy cesty Ivana Hriczka a Kristíny Magdolenovej rozišli, dozvedela som sa od nej nie celkom príjemné informácie na moju osobu,  ktoré vraj hovoril Ivan. Ani vtedy som to ale neriešila, pretože čo stým človek zmôže. Mávnete rukou a idete ďalej. Síce vás to trochu zasiahne, pretože viete o tom, že ste nijako neublížili a nijako ste neuškodili. Ivan v nás mal veľkú oporu, ako človek, ako Róm aj ako šéf. Dnes už nie sme s Ivanom v žiadnom kontakte, no aj tak s ním bolo vždy veselo a neľutujem, že som ho mala možnosť spoznať, nech je situácia dnes aká chce. O tom, ako od nás Ivan odišiel a ako sme fungovali potom,  už v ďalšej časti mojej osobnej spovede…

…alebo ako rómski novinári znášali zlaté vajcia

Časť 2.  Pre koho boli vytvorení rómski novinári?

Jarmila Vaňová

 

Keď som nastupovala do novej práce ako asistentka redakcie, myslela som si, že je organizácia dobre zabezpečená,  ak si môže dovoliť prijímať ľudí. Organizácia však mala za sebou zhruba dva roky svojej pompéznosti a v roku 2003 už dochádzali peniaze. To som však ja nemohla nijako ani len tušiť. Asi mesiac po mne prišla do redakcie mladá baba, útle žieňa, volala sa Etela Matová. Vtedy som ešte tiež netušila, že práve ona sa stane mojou pravou rukou vo všetkom, najbližšou a najšikovnejšou kolegyňou, skvelou priateľkou a že práve my dve, našou neúnavnou prácou, budeme stáť za úspechom celého tohto projektu a za mnohými ďalšími projektami, ktoré sme realizovali. Samozrejme, že vtedy a ani nikdy potom nám nešlo o úspech. Boli sme si vedomé, prečo to robíme. Nie preto, žeby sme chceli byť veľké známe hviezdy, nie pre nejaké blaho národa. My sme chceli robiť dobre svoju prácu, mať výplatu a tak sa môcť postarať o svoje rodiny. Nikdy sme nešli za nejakou slávou. Išli sme však cielene za profesionalitou. Mali sme názor a to bolo v tej dobe veľa, mať názor, obhájiť si ho, mať myšlienku a vedieť ju zrealizovať. Spolu s Etelou sme to ťahali skoro 10 rokov takto, venovali sme tejto práci to najlepšie čo v nás bolo a najlepšie roky našich životov. Stali sme sa nerozlučnou dvojkou, ktorá spoločne objavovala mediálny svet, rómsky svet a aj ten majoritný vo vzťahu k Rómom. My dve sme boli teda už dokonalé sliepky na znášanie zlatých vajec. Dovolím si skonštatovať, že lepšie by sa len ťažko našli a neviem, či dnes sa ešte nájdu.

Etela sa prišla opýtať, či by mohla v organizácii pracovať, pretože sa jej to videlo ako zaujímavá práca. V tom čase pracovali v organizácii už iné rómske dievčatá, ktoré prešli kurzom, mali za sebou aj určité stáže a vnímali nás dve ako nejaké neschopné príšelkyne. Veruže nám to nezľahčili a ani nám nepomohli. Keď im Ivan Hriczko povedal, aby nám posunuli nejaké kontakty, nikdy to neurobili. Vtedy sme pracovali tak, že sme každé ráno mali poradu a každý redaktor musel povedať, čo dnes bude robiť, aké témy. Kto neprišiel s témou, mal to ťažké. Bolo to stresujúce, keď ste každé ráno museli prísť s nejakou aktualitou. Celou cestou ste rozmýšľali o tom, čo poviete. Raz som si dovolila malý žart. Keď som otvorila dvere do kancelárie, tak som povedala, viete čo sa stalo včera? V nemocnici sa narodilo jednej Rómke dieťa, ktoré má viac uší ako zubov. Chvíľku sa všetci tvárili prekvapene, že vážne? Potom to niektorí pochopili a začali sa smiať. Niektorí to nepochopili vôbec. Odvtedy sa ma šéf nikdy nepýtal, akú mám aktualitu. Etelu Matovú prijali s tým, že sa bude dobrovoľne chodiť učiť v doobedňajších hodinách, zatiaľ bez pracovnej zmluvy a bez nároku na honorár. Dievča začalo chodiť a keďže nebol žiadny voľný počítač, delili sme sa my dve o jeden. Nikto iný sa s nami nechcel deliť o nič a keďže my dve sme prišli do redakcie posledné, tak sme sa viac zblížili ako dve elévky. Rozumeli sme si aj ľudsky. Vtedy boli v kurze obce a lokality, ktoré si tam so sebou doniesla každá kolegyňa. Teda zo svojho regiónu, ktorý poznala. Mojím regiónom bola oblasť Košice-okolie, Eteliným Košice. Takto sme obohatili stránku o lokality, ktoré dovtedy ani nepoznali, na stránke sa objavovali dovtedy zväčša tie isté dokola. Začali sme viac komunikovať s košickými inštitúciami, samosprávami..Musím povedať, že sme prácu s Etelou doslova žrali. Po pár mesiacoch dostala Etela zmluvu. Chodili sme za starostami, nadväzovali kontakty, vždy k nám boli ústretoví. Mysleli sme si, že robíme super vec a bavilo nás to. Celá myšlienka spravodajského webu bola založená na tom, aby sme robili akýsi servis pre majoritné médiá, majoritných novinárov, ktorí na našej stránke nájdu typy, informácie, udalosti. Teda aby sme im zjednodušili prístup k rómskej téme. Určitý čas to aj fungovalo, občas od nás niečo zobrali, občas sa venovali nejakej téme, ktorá ich zaujala. Celé sa to ale až príliš usmerňovalo len na majoritu a Rómovia boli v tomto len objektom, nie prioritou. Šéfovia nás občas zobrali niekde so sebou, ak sme mali výjazd, kde bolo potrebné ísť autom, občas nás niekomu predstavili, hovorili o nás iným, brali nás na konferencie a stretnutia, kde nás bolo treba ukázať, uviesť.  Uvádzali nás k ľuďom o ktorých si mysleli, že je potrebné ich poznať a byť s nimi v kontakte. K mnohým ľuďom sme urobili cestu zase my, svojou korektnou a dobrou prácou. Musím povedať, že sme v tom čase nemali žiadne novinárske ego a preto nám vždy dobre padlo, keď nám Ivan Hriczko hovoril ako nám to dobre ide, aké sme šikovné a nikdy nezabudol dodať, že my píšeme históriu. My sme si to síce nemysleli, ani sme tomu neverili ale on v nás budoval pocit, že sme niekto. Aby to nevyzeralo len ako niečo dokonalé, spomeniem jednu príhodu. Kristína Magdolenová si vybavila cestu do USA. Už neviem na ako dlho to bolo, ale tuším, že na mesiac skoro. V tom čase som pracovala v organizácii asi tak niečo viac ako mesiac. Zavolal si ma riaditeľ Ivan do kancelárie s tým, že mám ísť do Prešova odprezentovať organizáciu pred nejakým kanadským donorom. Ja, ktorá ani nevedela o čom tá organizácia vlastne je, ako vznikla, prečo, čo dosiahla…Nechcela som ísť a povedala som, aby tam poslal skúsenejšie kolegyne. Ivan to odmietol s tým, že on mi dáva plnú dôveru a verí mi, že to zvládnem. Nemohla som protestovať a tak som si dávala dokopy info o organizácii pripravovala som sa na to. Spolu so mnou tam poslal jednu kolegyňu, avšak mi povedal, že ona nemá poverenie sa tam vyjadrovať k organizácii, aby som si slovo zobrala ja. Došla som tam ako nikým nepoznaná. Moja kolegyňa ma len letmo pozdravila a už sa bavila s ľuďmi, ktorých poznala. Pri sedení som dodržala všetko tak, ako mi bolo povedané. Stretnutie sa skončilo a sama som odchádzala na stanicu. Moja kolegyňa mi povedala, že ona tam ešte zostane, pretože chce ísť do obchodov. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som ráno prišla do práce a moja kolegyňa, ktorá zvykla vždy meškať do práce tam už sedela za počítačom. Ledva sa mi odzdravila. Zavolal si ma riaditeľ, aby som mu povedala ako čo  bolo v Prešove. Keď som mu to povedala, na to mi on povedal, že naša kolegyňa mu hovorila niečo iné. Že som bola neschopná, že som zle odprezentovala organizáciu a že to bola hanba. Tiež mi ale povedal, že pozná mňa a pozná ju a že teda nech si z toho nič nerobím a nech na to kašlem. Ja som potom mala výstup s kolegyňou, kde som jej povedala čo si o tom myslím a že si neprajem také ohováranie. Oproti mne to bola taká mladá žaba, ktorá v tom  čase ani nevedela o čom je život. Nebrala som tieto dievčatá ako konkurenciu ale ako partnerov. Oni to však asi videli inak. No bol to riadny výstup a Ivan Hriczko to vyriešil tak, že ma zobral z redakcie a odniesol ma autom domov, aby som sa upokojila. Veruže som si aj poplakala, pretože na niečo také som ja nebola pripravená. Toto bola moja prvá negatívna skúsenosť v treťom sektore, kedy som pochopila, že to je boj. Vtedy prvýkrát som zažila podraz od Róma. Dovtedy som si myslela, že my si to nerobíme. Aká som len bola naivná. O tri mesiace nato, ma zdrvila ďalšia veľmi nepríjemná životná udalosť, ktorá mi zase zmenila život. Moja vtedy 11. ročná dcéra ochorela, mala onkologický nález. Vtedy ma v práci šéfovia podržali. Morálne ma podporili. Vyšli mi v ústrety tým, že som mohla s dcérou chodiť do nemocnice na liečby a keď som došla domov, tak som chodila do práce. Bolo to ťažké  obdobie v mojom živote, nová práca, choroba dieťaťa, starosti. Vtedy sa mi stala práca útočiskom, relaxom, odreagovaním sa. Naučila som  sa, že keď som zatvorila dvere, nechala som tam aj svoje starosti. Nikto nikdy v mojej práci nepocítil, aké veľké problémy riešim a čo to všetko obnášalo. Dodnes som vďačná všetkým priateľom a známym, ktorí zavolali, porozprávali sa, zaujímali sa. Pomaly ale isto organizácia už nemala ani na výplaty. Kolegyne, ktoré neboli z Košíc, jedna po druhej odchádzali, pretože nedokázali už takto ďalej fungovať. Ostali sme s Etelou dve, pretože my sme ešte mali aspoň na cestovné lístky. Dve začiatočníčky, ktoré sme nemohli ani odísť domov, kým sme nenapísali čo bolo treba. Často to bolo až do neskorých poobedňajších hodín. Keď sme už nemali ani na cestovné lístky, tak sme povedali Ivanovi, pretože Magdolenová bola v tom čase v Amerike, že teda ani my už nemôžeme chodiť. No prišla nečakaná návšteva. Klára Orgovánová, vtedajšia splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity. Bola rázna ako vietor prešla redakciou za Ivanom do kancelárie. Prišla s ním riešiť krízovú situáciu organizácie. Výsledok bol, že urýchlene poslala peniaze organizácii, vtedy to bolo vraj  600 alebo 700 tisíc korún, na tú dobu veľký peniaz. Kým pani Orgovánová odišla, nezabudla dodať, že si na dvere máme dať ceduľku s nápisom Rómska tlačová agentúra. Dať si na dvere niečo, v čom je slovo „rómska“ si vyžadovalo aj vtedy odvahu. Toto však nebola jediná finančná kríza tejto organizácie, zažili sme ich nespočetné množstvo, až sme sa naučili a zvykli si robiť väčšinu svojej práce za menej než ďakujem. Pretože nikto nám vtedy za to nikdy nepoďakoval a z toho, čo sme tam zarobili, by nikto nikdy ani nezbohatol. Samozrejme to sme ešte netušili, že sa to netýka všetkých rovnako.  Boli však aj svetlé chvíľky, kedy sme boli aj celkom slušne finančne ocenené, ale o tom, ako pokračoval život v jednom médiu, zase nabudúce…