Zo života rómskej ženy: Betka

Jarmila Vaňová

11.11.2018

Betka nemala nikdy vlastné bývanie. Dnes žije v nelegálnej osade v chatrči a má 10 detí. Najmenšie dieťa má niečo viac ako rok a vzhľadom k tomu, že má vážne zdravotné problémy, je od narodenia umiestnené v ústave. Betka to chápe a rozumie tomu, že nemá pre najmladšie dieťa vhodné podmienky na život. Chápe to až do takej miery, že keď ho už mala aj skoro po roku doma a dieťa bolo stále viac a viac chorľavé, rozhodla sa ho vrátiť naspäť do ústavu. Pre jeho dobro, nie pre svoje. Samozrejme, že ako matke jej to bolo a je veľmi ľúto a urobila tak so slzami v očiach, o ktorých som ani na chvíľku nezapochybovala, žeby boli neúprimné.

Zvyčajne to tak v rómskych rodinách býva, že ak je rodina viacpočetná, neujde sa všetkým deťom rovnakým dielom. Tak to bolo aj u Betky. Kým žili rodičia v paneláku, mohla tam žiť aj ona. Dokonca si nežili vôbec zle a o tom, svedčí aj Betkino správanie, slušnosť a pokora s akou žije a stará sa o svoje deti. Napriek tomu jej život je jedným z mnohých životov rómskych žien na Slovensku, ktorý by nechcel žiť nikto. Nie je len ťažký, ale chvíľami priam až neúnosný. Je potrebné nájsť kopec sily v sebe samej, aby to jedna žena všetko zvládla. Po smrti rodičov byt ostal inému súrodencovi a Betka sa ocitla s rodinou na ulici. Riešení priveľa nemala, nakoľko boli bez prostriedkov a bez práce, dokonca aj bez rodiny, ktorá by dokázala pomôcť. A tak sa zobrali a odišli na miesto, kde civilizáciu predstavujú jedine tak ľudské bytosti. Pozbíjali si s druhom chatrč a žijú v nej už možno aj 5 rokov. Bez vody, elektriny, cesty, bez všetkého. Majú len seba samých a pár najnutnejších vecí. Minimalizmus chudoby. Život k Betke bol nanajvýš krutý, pretože okrem chudoby a choroby najmladšieho dieťaťa, má choré aj ďalšie deti. Určite by padla otázka, či skonštatovanie, načo má toľko detí, ak takto žije. To však nerieši problém tejto rodiny a ani problém tejto mladej ženy, naviac, mnohé rómske ženy z chudobných lokalít nedokážu, nemôžu, nevedia riešiť, či nejako ovplyvňovať svoju reprodukciu, nakoľko tieto otázky prichádzajú často neskoro, ak vôbec na ne dôjde rada popri otázkach týkajúcich sa každodenného prežitia.

Ak by ste prišli k Betke na návštevu, len málokedy sa stane, že nie je navarené. Deti chodia do škôl a Betka je obetavá mama, ktorá však potrebuje občas oporu, hoci len morálnu a tú asi najviac. Niekedy sa žiada uvoľniť zo seba všetku tú ťažobu, frustráciu, stres. Občas všetci túžime byť slabými, pustiť slzu úľavy, pochopenia., mať pocit, že máme spriaznenú dušu v inom človeku. Ak ste svedkami týchto procesov, udalostí, stávate sa priateľom, ktorý dáva inému svoj čas, nie peniaze. Betka ich nikdy nepýtala a ani nechcela. V podstate nikdy nič nepýtala. To ja som sa pýtala aj na veci, ktorými ma ona nechcela zaťažovať. A tak sa dozviete, že nemá čím kúriť a keď niet čím v zime kúriť, páli sa šatstvo. Tak sa dozviete, že staršie deti spia už oddelene, pretože ako hovorí Betka, dievčatá potrebujú súkromie, nemôžeme byť všetci v jednom priestore. Ak sa pýtate a ste všímaví, dozviete sa mnoho. Nesmiete však byť plní predsudkov a nemôžete odsudzovať niekoho, kým nežijete jeho život aspoň jeden deň. Keď prídem k nej, tak mi ukazuje ako si to prerobili. Pochválim ju a poviem pár povzbudzujúcich slov. Opýtam sa, či majú deti teplé oblečenie a ako sú na tom. Betka potrebuje často počuť, že to zvládne, že je silná, že jej situácia ohľadom bývania sa určite zmení k lepšiemu, len ešte musí vydržať. Doteraz využila všetky možnosti, ktoré mala. Nie je ich veľa, ale predsa len niektoré sú. Spoločným menovateľom týchto možností je však čas. Musíte počkať. Tak čaká. Chápe, že procesy tejto krajiny sú občas komplikované a že chudoba je niekde na konci záujmu väčšiny. Pokiaľ ide o hygienu, či vhodné podmienky bývania, určite sa tu porušujú všetky normy a predpisy týkajúce sa zdravého bývania.

S Betkou som zažila jeden víkend mimo jej prostredia. Bol to víkendový pobyt pre ňu a jej dcérku, spoločne s inými rodinami. Pre mnohých bežná vec ako ubytovnie v hoteli, tečúca voda, sprcha, riadna posteľ, čisté prádlo, kvalitné jedlo, ba dokonca aj welnes. Bolo toho tak priveľa na ňu, že často sa jej leskli oči od sĺz dojatia, šťastia. V takýchto chvíľach sa slová akoby zasekli v hrdle a nešli von. Nebolo ani treba, chápala som, pretože poznám jej život a jej príbeh. Bol to pre Betku sen, tajná túžba, bolo to akoby sa na dva dni stala plnohodnotným človekom, rovnocenným. Veľmi rýchlo sa adaptovala a jej dcérka na začiatku nedôverčivá a utiahnutá, po dvoch dňoch šantila a usmievala sa. Deti sú naozaj zázračné stvorenia. Po dvoch dňoch sme išli domov a Betka sa nelúčila len s novými priateľmi, ale v tichosti sa lúčila aj s hotelovou izbou v ktorej sa možno po dlhých rokoch strádania dobre vyspala, odpočinula, nabrala nové sily, do krutej reality svojho života. Viezla som Betku s jej dcérkou domov. Keď sme prišli do ich lokality, jej dcérke sa rozžiarili oči šťastím. Bola šťastná, že je doma. Chatrč a priestor kde vyrastá, je predsa jej domovom. Kolobeh života však ide ďalej. Záleží mi na Betke a na jej rodine. Rada by som ich raz videla bývať v riadnom byte, kde nezateká voda, nefúka vietor, kde nebude sporák bez dreva a kde deti budú mať dostatok oblečenia, jedla, hračiek a všetkého čo deti majú mať. Aj dnes však majú lásku a starostlivosť svojej mamy a to je dobrá devíza na lepší život.

Chýba vám v tomto príbehu manžel, či partner Betky? Aj mne.