Ingrid Čonková je z Levoče, má 41 rokov, je vydatá a má 3 deti. Vyrastala na sídlisku medzi majoritou. Vždy sa však radila medzi hrdé Rómky.

„Rómska žena by nemala ostávať len v kuchyni. Potrebujeme ženy vzdelané, múdre, zručné, vedomé si vlastnej hodnoty,“ tvrdí Ingrid Čonková, ktorá prihlásila 19 rómskych žien na externé štúdium.

 

Jarmila Vaňová

4.12.2018

 

Inga k čomu ťa viedli rodičia aké bolo tvoje detstvo?

Moji rodičia nás viedli najmä k tomu, aby sme sa nikdy nehanbili za to, že sme Rómovia, aby sme z toho nemali nijaký komplex menejcennosti. Práve naopak, myslím si, že skutočnosť, že sme boli ako rodina vyrovnaná a hrdá na svoj pôvod, nám prinášala aj určité uznanie medzi majoritou a aj obľúbenosť našej rodiny. Samozrejme bolo to aj o tom, ako sme žili a ako sme sa správali. Nemala som problém s tým, že som Rómka a nemám ho ani dnes.

 

Ty si teda mestské dieťa, ako to bolo so vzdelaním u teba?

Bývali sme na sídlisku v Levoči, kde nebyvala žiadna iná rómska rodina. Vyučila som sa za krajčírku, kde som si spravila aj nadstavbové štúdium. Lenže moje životné cesty ma zakaždým viedli do školstva, či k vzdelávaniu.

 

Čím všetkým si si teda pracovne prešla?

Robila som asistentku učiteľa na základnej škole, potom na špeciálnej škole pre sluchovo postihnutých aj na škole pre nevidiacich. Medzitým som pracovala ako lektorka pre Metodicko pedagogické centrum v rámci národného projektu MRK1. Bolo to pre obce Smižany, Markušovce a Hrabušice. Ked sa tento projekt skončil ocitla som sa na Úrade splnomocnenca Vlády SR pre rómske komunity ako facilitátorka. Moje pôsobisko sa opäť týkalo Spišskej Novej Vsi, ale mala som na starosti obce Ľubica, Výborná a Rakúsy. Venovala som sa tam rómskym komunitám, vzdelávaniu.

 

Ovplyvnili ťa v takzvanej otázke Rómov nejakí ľudia, osoby z majority?

Určite áno. Tam som sa spoznala s pani starostkou z obce Výborná, s Vierkou Strelovou, ktora je super človekom a pomaha Rómom ako len vie. Zase v obci Rakúsy som spoznala riaditeľku Centra voľného času, pani Moniku Juraškovú, ktora tiež robí neskutočnú pracu s rómskou komunitou a hlavne s deťmi. V Ľubici bol vtedy starosta a spolupráca s ním bola tiež na veľmi dobrej úrovni. Tam mi veľmi pomáhali terénni sociálni pracovníci. Takže áno, takých ľudí bolo v mojom živote veľa, ktorí ma presvedčili o tom, že pomáhať je potrebné a že ak sa chce, tak sa to dá. Som im za to veľmi vďačná, pretože ma istým spôsobom aj inšpirovali, učili, pomáhali mi. Spomeniem aj pani riaditeľku Súkromnej spojenej školy v Kežmarku, pani Anetu Jurgovianovú, ktorá mi v podstate umožnila robiť to, čo dnes robím. Som za to samozrejme vďačná a vážim si jej dôveru, ktorú mi tým preukázala.

 

Čo bolo tvojou pracovnou náplňou?

Mojou náplňou práce bolo viesť matky k tomu, aby sa naučili, ako mať vzťah ku knihám, aby viedli k tomu aj svoje deti a aby mali záujem o ich predškolskú prípravu. Pretože tam sa to všetko začína a práve absolvovanie materskej školy je pre deti z rómskych komunít doslova nutnosťou. Vidíme, že aj dnes sa o tejto téme veľa diskutuje aj v obdornej verejnosti.

 

Aké boli v tomto smere tvoje úspechy?

Darilo sa mi, matky naozaj mali záujem o to, aby zapísali svoje deti do materských škôl, niekde však bol problém s kapacitami škôl a tak mohli nastúpiť len deti, ktoré tam absolvovali jeden rok predškolskej prípravy. Problém týchto aktivít však bol a je, že sú to projektové záležitosti a každý projekt raz skončí, naviac rok či dva na projekt je v tejto téme málo. Vzdelávanie a cesta za vzdelaním sa musí diať nepretržite, systematicky, kontinuálne, inak sa nám takto veľmi rýchlo strácajú hodnoty, ktoré počas trvania projektu vytvoríme a samozrejme stojí to aj nemalé peniaze. Tak sa stalo, že projekt skončil a ja som bola bez práce.

 

Prísť o prácu nie je nič príjemné, ako si riešila túto situáciu?

Úplne jednoducho. Zverejnila som na sociálnej sieti oznam, že si hľadám prácu. Zareagovala pani Jurgovianová, riaditeľka Súkromnej spojenej školy Biela voda 2. z Kežmarku. Pozvala ma na pohovor, na základe ktorého ma prijala ako majsterku odborného výcviku. Pracovala som tam 2 roky. Potom som mala rok pauzu, pretože som si musela sama sebe zodpovedať niektoré otázky a nájsť to, čo vlastne chcem robiť, ako ďalej a prečo. Táto pauza mi dala priestor na to, aby som si viac uvedomila, kde je vlastne moje miesto a aby som robila to čo chcem, čo ma baví.

 

K čomu si sa teda po roku dopracovala?

Nič svetoborné som neobjavila, samozrejme. Našla som však cestu, ktorou by som rada išla ďalej. Vrátila som sa do školy v Kežmarku, ale je to už o niečom inom. Vždy som pracovne pôsobila mimo môjho mesta, no záleží mi na Rómoch z Levoče, najmä na našich ženách. Myslím si, že našim ženám chýba vzdelanie a to je tiež jeden z dôvodov, prečo človek získava ťažšie prácu. Tak teraz vediem naše ženy z Levoče k vzdelaniu. Sama som medzitým vyštudovala prvý stupeň vysokej školy, momentálne ešte študujem v druhom ročníku magisterského štúdia na Katolíckej univerzite v Ružomberku, odbor Špeciálna pedagogika a pedagogika pre mentálne postihnutých.

 

Prečo si sa zamerala na rómske ženy a ako ich vedieš k vzdelaniu v čom to spočíva?

Chcem aby napredovali a vážili si same seba. Mnohým rómskym ženám chýba sebavedomie, odvaha sa presadiť doma, či v spoločnosti. Prihlásila som 19 žien na strednú školu v Kežmarku. Vekové rozpätie týchto žien je od 16 do 55 rokov, takže vidíš sama, že vek nehrá často rolu. Máme v prenájme súkromné priestory v ktorých fungujeme od školského roka 2018/2019. Chcem im pomôct aby si radšej dokončili vzdelanie než zametali ulice, či chodníky.

 

Predpokladám, že štúdium je externé…

Áno, štúdium je externé, pri mne sú celý týždeň na praxi. Ide o trojročné štúdium v odbore krajčírka, končiace výučným listom. Pod mojim vedenim ako ich mentorka, majsterka a doučovateľka dohliadam na to, aby bola 100% dochádzka, aby sa pripravovali na prax aj na teóriu. Pod mojím vedenim sa tieto ženy naučia remeslu, ktoré si vyžaduje v prvom rade trpezlivosť, sústredenosť. Ženy si rozvinú zručnosť, cit, jemnú aj hrubú motoriku, kreatívne myslenie aj cítenie, disciplínu, spolupatričnosť, môžu rozvíjať svoje umelecké schopnosti. Budú uplatniteľné aj na trhu práce. Chcem, aby boli na seba hrdé a sebavedomé. Na to všetko je však potrebný čas, kedy sa im budem venovať a postupne si to všetko budú osvojovať. My ten čas teraz relatívne aj máme.

 

Zaujalo to ženy? Prešiel pomaly už polrok, odkedy nastúpili na štúdium, ako im to ide?

Bola som milo prekvapená ako ich to zaujalo a ako veľmi chcú na sebe pracovať.
Mojim cieľom je v prvom rade dosiahnúť, aby to vzdelanie aj úspešne dokončili. Budem ich zapájať aj do iných aktivít a zapojíme aj mládež. Určite chceme konečne aj v Levoči osláviť napríklad taký deň Rómov a byť účastní aj iných aktivít v našom meste. Vyzerá to tak, že som trošku rozhýbala ľady u našich Rómov v Levoči, je to taký malý progres a sme síce ešte len na začiatku našej cesty, ale myslím si, že je to správna cesta, pretože investovať do vzdelania sa vždy oplatí. Venovať sa rómskym ženám, je inšpirujúce, pre mňa ako ženu dôležité a pre spoločnosť je to tiež potrebné. Ja viem, že sa nájdu aj neprajníci, ale to ma vobec netrápi…

 

Po čom ešte túžiš, aký máš sen?

Vždy som chcela mať krajčírstvo, vidím veľa možností na uplatnenie sa pre šikovné rómske ženy. To ma baví a raz možno bude aj to krajčírstvo, keď naše ženy doštudujú. Takže sny sa môžu plniť, stačí sa nevzdávať a ísť stále ďalej. Presne tak to vždy robím, pretože nie som typ ženy, ktorá sa vzdáva len tak. Nemyslím však len na seba, v mojom sne je miesto aj pre iné rómske ženy. Okrem toho sa venujem aj mládeži ako mentorka pre tri dievčatá zo základnej školy, ktoré sú momentálne v 8. ročníku. Mojou úlohou je, aby dievčatá išli študovať na stredné školy. Teší ma aj táto forma pomoci.

 

Čo by si odkázala iným rómskym ženám?

Povedala by som im, že nikdy nie je neskoro začať na sebe pracovať alebo robiť to, čo ich baví. Povedala by som im, že rodina a deti sú síce veľmi dôležité, ale dôležité sú aj ony, pretože vzdelaná matka rovná sa vzdelané dieťa. Chcela by som, aby aj rómske ženy sa nehanbili za to, že chcú niečo len pre seba, aby sa snažili žiť tak, aby boli v živote šťastné a spokojné. Rómska žena by nemala ostávať len v kuchyni. Potrebujeme ženy vzdelané, múdre, zručné, vedomé si vlastnej hodnoty.